To, čo sa stalo, stalo sa a už sa neodstane. Nemám v úmysle sa tým zaoberať viac, než je nevyhnutné. S kým si rozumieme, ten pochopil, kto ma nemá rád, alebo chce niečo iné, neporozumie, ani keby som hovoril jazykom anjelským. To, o čo mi ide predovšetkým, je však naša spoločná budúcnosť. Čo sa dá “navariť”, z toho, čo sa tu zamiesilo? Desaťročia som bol jedným z architektov politiky spolupráce konzervatívcov a liberálov. Jedni i druhí vládli iba vtedy, keď to dokázali spoločne. Keď sa mohli i v ťažkých momentoch jedni na druhých vzájomne spoľahnúť. A treba pripomenúť, že to bol vždy čas, keď sa Slovensko posunulo do civilizovaného sveta. Za vlády Igora Matoviča však z tejto rokmi budovanej schopnosti spolupráce nezostal kameň na kameni. Letná úradnícka vláda mala byť akýmsi pokusom ukázať, že to predsa len ide, a že to, čo sa stalo predtým, boli len osobné zlyhania jednotlivcov. Moja skúsenosť s prvou, trochu náročnejšou situáciou v tomto experimente však ukázala, že ten problém je možno hlbší. Už sa v takýchto chvíľach na seba spoľahnúť asi nevieme. Nechcem ešte robiť unáhlené závery. Nejde však o akademické úvahy, ale o veľmi vážne strategické predstavy o tom, kto tu s kým môže ešte byť spojencom a v čom. Inak tu fakt hrozí vojna všetkých proti všetkým, v ktorej žiaden národ nemôže obstáť. Treba sa ešte veľa vzájomne rozprávať, veľa premýšľať, ale tieto závery bude treba urobiť.