Či si niekto ctí ústavu, to sa ukáže hlavne vtedy, keď ju rešpektuje a dodržiava i v situácii, v ktorej sa mu to nehodí. Zažil som také prípady. A aj zopár ľudí, ktorým dôverujem, že pred našim ústavným usporiadaním majú naozaj úctu a môžem sa spoľahnúť, že neuhnú. Oveľa viac ľudí však o tom iba hovorí, ale keď ide do tuhého, tak sú pripravení prižmúriť oči. To je pokrytectvo. Jeden mi to raz otvorene povedal: “Ivan, to nemôžeš takto. Lebo vždy narazíš. Iste, treba konať čestne, ale dakedy je treba na pár chvíľ akoby zavrieť oči a porobiť, čo treba. Potom ich zas môžeš otvoriť a pokračovať zasa tak, ako sa má.” Lenže to práve nejde. Tam je pes zakopaný. Tam sa začína náš problém, lebo je to problém predovšetkým mravný. Nie pragmatický. Z muža, ktorý mi to vtedy povedal, sa neskôr stal významný ústavný činiteľ. A fakt, vydržal dlho. Ibaže práve toto nie je úcta pred pravidlami, ústavou a už vôbec nie pred nejakým mravným kompasom, ktorým by sme mali riadiť naše kroky. To budem radšej znovu a znovu narážať. Ale ústavu, právny štát a mravný princíp ako kritérium pre svoje účinkovanie vo verejnom živote si budem naďalej vážiť.