Dohoda o spoločnom postupe do volieb je veľmi citlivá vec a rodí sa vždy ťažko. Aj v roku 1998 sa Slovenská demokratická koalícia (SDK) utvorila z piatich politických strán až po dlhom a vyčerpávajúcom vnútrostraníckom zápase oboch strán, ktoré mali šancu sa do parlamentu dostať aj samostatne. Teda KDH a DÚ (Demokratickej únie). Tí, čo boli proti spoločnému postupu mali na to podľa mňa rôzne, a aj veľmi legitímne dôvody. A mohli sa oprieť i o členské základne svojich strán, ktoré mali celkom prirodzené obavy z rozširovania konkurenčného prostredia. V predsedníctve KDH vtedy dopadlo hlasovanie v prospech vytvorenia SDK veľmi tesne, o jeden hlas. Dodnes niektorí argumentujú, že keby sme vtedy my zobrali na svoju kandidátku ľudí z DS a DÚ by sa postaralo o ľudí z tých ďalších dvoch malých strán (SDSS a Zelení), tak by sme aj tak získali spolu toľko isto hlasov. To samozrejme nikto nevie, čo by bolo, keby bolo, ale aj ak by sme túto tézu prijali, tak by vtedy HZDS dominantne vyhralo, získalo by svojich 27% hlasov a mohol by si vyberať. V parlamente by bolo sedem ďalších strán so ziskom od 8 do 15%. S kým by sa vtedy asi tak dohodli takí Migaš a Schuster? To, že z volieb napokon vyšlo SDK ako subjekt prakticky rovnakej sily ako HZDS, to rozhodlo o ďalšom osude Slovenska. Pamätajme na to aj dnes! Lebo ako varoval kedysi český básnik “Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou”.