Dzurindova vízia

Včera večer som si konečne našiel čas, aby som si pozorne vypočul, čo presne povedal Dzurinda. Keďže sa tu popri manévroch v parlamente zdvihla aj dosť veľká vlna reakcií, že by sa tento dvojnásobný premiér, ktorý nás doviedol do Európskej únie a NATO už nemal vracať do politiky, chcel som jeho slová počuť na vlastné uši. Nejako všetkým tým, čo si neželajú jeho návrat uniklo, že na priamu otázku, či by sa vrátiť chcel, odpovedal bez zaváhania nie. To, o čom potom ale hovoril, bola idea oveľa širšieho a spoločensky významnejšieho projektu. Niečoho, čo tu nie je, čo chýba a treba to vybudovať. Okrem mentálnych potomkov komunistov, či gardistov, ale aj okrem cynických pragmatikov, ktorí myslia iba na seba a kľučkujú podľa toho, kde sa dá lepšie ryžovať, sa tu predsa len postupne sformovala nemalá skupina ľudí, ktorí veria hodnotám našej, teda západnej civilizácie. Títo ľudia potrebujú vedieť, kde majú v rámci našej pluralitnej spoločnosti svoj domov. To nie je iba o straníckej politike, je to širší, civilizačný pohľad. Ale politika v ňom hrá významnú rolu. Lebo Dzurinda napokon skončil veľmi praktickou poznámkou, že by nechcel, aby mu tretí krát prepadol hlas. Nerozprával som sa s ním od marca a vtedy sme preberali čerstvé správy o Putinovej invázii. Ale trúfam si povedať, že rozumiem, o čo Mikimu ide. Azda lepšie, ako mnohí, čo ho tak nepoznajú. A páči sa mi to.