Pred sto rokmi sa narodil slovenský politik, ktorý bol vo svete asi najznámejší. Alexander Dubček. Poznal som ho osobne, boli sme susedia, zažil som, ako mu počas normalizácie systematicky brnkali na nervy eštébaci. Neskôr sme sa stretli aj v politike, vo Federálnom zhromaždení. On ako legenda a jeho predseda, ja ako začínajúci tovariš tohto prastarého remesla a i umenia. Mal vtedy voči mne takmer otcovský vzťah. Veľa mi o svojich skúsenostiach hovoril. Občas ma aj zobral do Prahy svojim autom. (Volal ma dokonca i na svoju poslednú jazdu, len ja som vtedy zrovna nemohol.) Som hrdý na to, že som ho poznal, a hlavne na to, že sme ho tu mali. Úzkoprsé a ideologické hodnotenia Dubčekových činov a osobnosti vnímam dnes ako komické úsilie malých ľudí, ktorí mu ešte aj po mnohých rokoch závidia. Alebo ľudí, zošnurovaných svojou ideologickou obsesiou. Nenechajme sa takými hlasmi znechutiť! Iste, ani Dubček nebol bez chyby. To nie je nikto. A určite sa mohol v kľúčových situáciách rozhodnúť aj inak. Čo mu však nemôže nikto uprieť, je jeho vernosť ideálom ľudskosti, ktorým veril. A ochote za ne i trpieť. A to je hodné nielen obdivu, ale aj nasledovania. I v tejto dobe.