Keď sa vo vážnej chvíli nedokážeme dohodnúť na konkrétnych veciach a ľuďoch, tak potom nenariekajme! Skúsme sa radšej zamyslieť nad tým, ako dnes, pol roka pred voľbami, v spoločnosti diskutujeme. Najbezpečnejšie v našom verejnom diskurze je tak všeobecne kritizovať. Trochu menej bezpečné je kritizovať konkrétne, lebo niekoho to vždy naštve. Ale i tak sa to spravidla väčšine páči. Aspoň tým, ktorých sa to netýka. Pomerne bezpečné je tiež hovoriť aj pozitívne o princípoch. To síce už nadchne menej ľudí, ale v zásade ich to ani nevyrušuje. Vo chvíli, keď však poviete niečo konkrétne, niečo, čo by tie konštruktívne princípy mohlo premietnuť do života, oj to už zrazu vyskočí kopa mudrlantov. “Iste, principiálne áno, ale nie takto!” A úplná katastrofa je, ak spomeniete v pozitívnom duchu nejaké konkrétne meno. Zrazu vám pred očami defiluje toľko averzií, animozít a súdov nad jeho, či jej slovami a činmi, že by to diskvalifikovalo aj svätého Františka. Priatelia, lenže nič dobré sa nedá vo verejnom živote vybudovať bez toho, aby sme sa dokázali dohodnúť práve na konkrétnych veciach a osobách. Sme tu len tí, čo tu sme. A nikto nie je dokonalý. Ubezpečujem vás, že nepriatelia slobody takí precitlivení nie sú.