Ku Dňu boja za slobodu a demokraciu

Nikdy, ani na sekundu, som sa neprestal tešiť a vzdávať vďaky Bohu, že sa pred tridsiatimi troma rokmi zosypal odporný totalitný režim. Život, v ktorom nám poskytovali len niektoré zo základných ľudských práv, a to často za ponižujúcich podmienok, a ešte sa pri tom tvárili akoby nám tým blahosklonne robili nejakú láskavosť, taký život bol nedôstojný. Ale nikdy, ani vtedy na novembrových námestiach, a ani celých tých tridsaťtri rokov som od slobodného politického usporiadania spoločnosti neočakával, že nám automaticky prinesie šťastie. “Šťastie je čudná zelina,” napísal Milo Urban päť rokov po revolúcii v knižočke s výstižným názvom »Sloboda nie je špás«. Lebo ako veľmi presne pokračoval, “niet receptu, niet vzorca na šťastie. Ak ho nenájdeš v sebe, vo vlastnom srdci, inde ho nenájdeš ani s najlepším lampášom.” Takže všetkým, čo frflú, nadávajú na druhých a nemajú dobrého slova na to, ako sa im v slobode žije, namiesto toho, aby vzdychali za “plnými hrncami v otroctve” (ktoré sme ostatne ani nemali) a svojim hlasovaním a vytváraním jedovatej atmosféry nás všetkých ťahali späť do neslobody, odporúčam, aby sa radšej pozreli každý do vlastného srdca. Tam nájdu odpovede na svoj skutočný problém. A preto tiež každý, kto v rámci politického boja zasieva jed do sŕdc ľudí, len preto, aby tak získal ich hlasy, ohrozuje základy demokratického usporiadania spoločnosti.