Pred pár dňami som bol na Napoleonovi. Začína pôsobivou scénou verejnej popravy. Ikona nenávideného starého režimu prijala svoj údel hrdo, a keď kat spod gilotíny zodvihol jej skrvavenú hlavu a ukázal ju ľudu, ten jasal. O pár scén neskôr, v skutočnosti o osem mesiacov, už mal každý vlády jakobínskeho teroru dosť a jeho ostrie sa obrátilo proti tomu, kto bol jeho strojcom. Po tvrdých slovách odsúdenia sa Robespiere bránil slovami, že veď vy všetci ste boli za to! Ale ľud v tej chvíli už videl veci inak a muž s prezývkou “Nepodplatiteľný” sa stal terčom jeho krutej odplaty. Vtedy som si mimovoľne spomenul na porekadlo, podľa ktorého je hlas ľudu hlasom božím. No veru čudný, krutý a veľmi vrtkavý by bol takýto boh! To ja verím v lepšieho, dokonalejšieho, milosrdného a pre všetkých. Ale bol to len film.