Malý príklad mentality policajného štátu. Stál som dnes na vedľajšej ceste a dával prednosť nekonečnému prúdu áut na hlavnej. Periférne som si všimol v spätnom zrkadle, že za mnou zastalo terénne auto plné mladých chlapcov a jeho vodič bol očividne nervózny, že musí čakať. Konečne sa na hlavnej ceste objavila medzi autami medzierka, do ktorej by som sa azda mohol vtesnať, keby som rýchlo vyrazil. Lenže za medzierkou sa valil kamión, ktorý mohol byť ťažký aj desiatky ton. Ak by som bol v aute sám, tak by som vyštartoval. Mal som tam však dve malé deti, tak som radšej počkal. Auto za mnou zatrúbilo Ale tým sa to ešte neskončilo. Za kamiónom, s miernym odstupom švihalo policajné auto s blikajúcim majákom a zapnutou sirénou. Síce s odstupom, ale veľmi rýchlo. Tak som pokojne čakal aby prešlo aj ono. Auto za mnou už trúbilo bez prerušenia. Na mňa to ale neplatilo. Pohol som sa až keď bola voľná cesta. Terénne auto ma okamžite predbehlo a ponáhľalo sa za policajtmi. Bolo zrejmé, že patrilo k nim. Nuž môžete sa správať rozvážne, môžete dodržiavať predpisy, ale nesmiete im zavadzať. Asi im nikto dnes nepripomína, že oni sú tu kvôli nám, nie naopak. Majú predsa rozviazané ruky. A mentalita policajného štátu má u nás stáročné korene.