Pred časom som si cez internet objednal niekoľko knižiek s tým, že si ich vyberiem vo výdajnom mieste priamo v predajni. Správu o tom, že tovar je pripravený som dostal až teraz. Tak som sa dnes vybral si ho vyzdvihnúť. Aj keď som šiel peši, v meste ma zastavila policajná hliadka, a keďže máme lockdown s presne definovanými výnimkami zo zákazu vychádzania, sa ma policajt, celkom správne opýtal na účel mojej cesty. “Idem si vyzdvihnúť knižky, ktoré som si objednal cez internet z výdajného miesta,” odpovedal som po pravde. “To nemôžete,” odpovedal mi chlapec v uniforme. “Ale môžem, výdajné miesta internetového obchodu sú povolené,” priateľsky som mu povedal. “Prečítajte si vyhlášku!” znela jeho autoritatívna odpoveď. No nenosím so sebou do mesta zbierku zákonov, aby som mu to ukázal. “Povolený je nákup v potravinách,” pokračoval príslušník poučovateľským tónom. “Tak, kam teda idete?” opýtal sa ponúkajúc mi reparát. Nie, pravda ho fakt nezaujímala. Chcel skrátka počuť odpoveď, na ktorú sa pripravil. A ešte si asi myslel, že mi tým robí láskavosť. Takéto zdanlivo neškodné divadielko sa požadovalo za normalizácie, a zdá sa, že nám to zostalo aj pre čas slovenského núdzového stavu. Poviete možno, že je to drobnosť. Ale kým si nezačneme vážiť pravdu aj v zdanlivých maličkostiach, tak nielenže si nás nebudú vážiť druhí, ale nebudeme schopní si vážiť ani sami seba.