Milá pani prezidentka, vážený pán ministerský predseda, vážený pán minister, milí moji bývalí kolegovia v službe politickej i v zbrani, generáli, dôstojníci, vojaci, dámy a páni!
- Ďakujem za možnosť zúčastniť sa tohto slávnostného zhromaždenia. Pripomíname si 30. výročie vzniku Slovenskej republiky a i tridsať rokov jej ozbrojených síl, ktoré sú pripravené brániť našu slobodu. Teším sa, že som mal príležitosť prispieť k ich budovaniu.
- Pán minister ma požiadal, aby som sa prihovoril za nás, čo sme mali tú česť slúžiť na tomto ministerstve. Nie je to jednoduché, lebo sme z rôznych politických táborov, a iste mnoho z toho, čo sa deje u nás a okolo nás, vidíme rôzne. Pán Boh zaplať, máme pluralitnú demokraciu. Ale i napriek tomu, že sme z rôznych politických košiarov, vlasť, naša vlasť, je len jedna. Pokúsim sa hovoriť o nej, a o tom, že si ju musíme a chceme brániť.
- Začnem epizódou spred vyše dvadsiatich rokov. Po voľbách v druhej Dzurindovej vláde som sa ocitol v týchto priestoroch a medzi úvodnými návštevami sa vyskytla i partia kapitánov slovenského zbrojného priemyslu. Jeden z nich mi vtedy veľmi žoviálne na úvod nášho stretnutia povedal: „Pán minister, vieme, že vojna nebude, tak dajme aspoň zarobiť našim ľuďom!“ Neporozumeli sme si. Odpovedal som, že keby to tak bolo, tak radšej zrušme toto všetko, a tie peniaze, čo to stojí, dajme zdravotníctvu, školstvu a všetkému, čo potrebujeme pre normálny život. Ale na záver nášho krátkeho stretnutia som vyslovil varovanie, ktoré sa stáva práve dnes čoraz aktuálnejším. „Nežijeme v pokojnom svete. Obávam sa, že naše ozbrojené sily ešte raz budeme veľmi potrebovať.“
- Svet, v ktorom žijeme nikdy nebol miestom pokoja a istoty. Keby tu nebola rozvážna sila, ovládli by ho banditi a novodobí otrokári. Som rád, že Slovensko a jeho ozbrojené sily sú súčasťou tejto uvážlivej a pokojnej sily. Sily, ktorá bráni slobodu a medzinárodné právo.
- Je dobre, že naše ozbrojené sily máme a že v spoločnosti, ktorá nedôveruje už skoro ničomu, naša armáda sa teší stále najväčšej podpore. Vďaka všetkým, ktorí ste sa, i vy osobne milí páni kolegovia, o to zaslúžili.
- V dramatických mesiacoch uplynulého roka sledujeme, ako sa znova napĺňajú slová nášho národného pevca: „…národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa“. Krvavé sonety 21. storočia sú realitou. A tá nás nemôže nechať ani ľahostajnými a ani nepripravenými.
- Niečo viac než pred rokom tu pápež František citoval z básne iného nášho básnika. Zo školy ju pozná asi každý Slovák a Slovenka. Svätý Otec si z nej vybral pasáž o našom otvorenom srdci pre tých, čo prichádzajú v dobrom. Staručký rímsky biskup s dobrým srdcom však možno ani nevie, že to podstatné, čo kedysi vyspieval Samo Chalupka bola iná naša skúsenosť. A práve z nej prebúdzal v duši malého národa pod Tatrami čosi, čo sme potrebovali nielen vtedy, ale potrebujeme to vždy. Jeho verše na adresu tých, ktorí siahajú kradmou rukou na slobodu národa hovoria o odhodlanosti, ktorá je zmyslom jeho básne: „a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom!“
- My starší sme zažili, čo to znamená žiť v otroctve. Nehladovali sme, mali sme strechu nad hlavou a i prácu. Ale o našom živote rozhodovali iní. A keď sme si to chceli urobiť po svojom, poslali sem tanky. Bolo to nedôstojné. Nehodné človeka a nehodné národa.
- Tešíme sa dnes z toho, že už tridsať rokov máme vlastný štát. Ale tešíme sa preto, lebo máme slobodu. Slobodu, ktorá, ako vidíme kúsok od našej východnej hranice, ani trochu nie je samozrejmosťou.
- Už nikdy nesmieme padnúť do otroctva! Preto je dobre, že tu máme mužov a ženy so zbraňou v rukách, odhodlaných túto našu slobodu brániť. Sme im vďační a vkladáme do nich veľkú nádej.
- Ale to nestačí.
- Nič by nezmohli, keby nebránili ľud statočného a nezlomného ducha. Je to naša spoločná úloha. Ak je srdce ľudu ozbrojené, jeho dušu si nepodmaní ani ten najsilnejší otrokár. O takéto nezlomné srdce ľudu by nám malo ísť všetkým! Cítili sme to kedysi v roku 1968 a veľmi, veľmi to pociťujeme zasa teraz. Už nikdy sa nepoddajme žiadnej mocnejšej realite, žiadnej normalizácii, ničomu, čo vedie do otroctva!
- Politické presvedčenie a aj záujmy máme rôzne. To je dobre. Slobodne súťažme, zápasme o lepšiu podobu našej vlasti. Pokojne si hovorme i nepríjemné veci a bime sa o priazeň voličov. Ale nikdy nepodľahnime pokušeniu získavať priazeň voličov tak, že budeme šíriť nespokojnosť so všetkým, strach, neúctu voči druhým a napokon i samých voči sebe. Vo voľbách si tým síce môžeme pomôcť, ale podlamuje to zdravie a odolnosť národa. Rozkladá to jeho schopnosť vydržať i v ťažkých časoch a oberá ho to o hrdosť.
- Naopak! Odolnosť, zmysel pre česť a odvaha, to sú vlastnosti, ktoré dokážu i v počtom malých národoch vzbudiť veľkého ducha. Ľud takého ducha nemožno poraziť silou.
- Vychovávajme k týmto vlastnostiam naše deti, našich vnukov, veďme k nim našich mladších kolegov, a predovšetkým občanov našej vlasti!
- Usilujme sa spoločne, aby Slovenská republika bola domovom ľudu takéhoto ducha! Potom sa ani vo víchre týchto časov nemusíme báť o jeho, o našu budúcnosť.
- Toto si do ďalších dní a rokov Slovenskej republiky veľmi želám, ako bývalý tankista, ako niekdajší minister, teda služobník tohto rezortu, a hlavne ako syn slovenskej matky.
Ďakujem za pozornosť!