Môj nebohý starší priateľ Václav Benda, chartista a dlhoročný politický väzeň svedomia, prišiel v čase hlbokej normalizácie s predstavou, že ľudia, ktorí nesúhlasili s vtedajším režimom a majú odvahu mu vzdorovať, by sa mali čo najviac odstrihnúť od spoločnosti ovládanej režimom, a podľa možnosti žiť si po svojom. Pestovať vlastnú kultúru, vytvárať vlastné vzdelávacie krúžky, a tak prežívať nepohodu vtedajšej doby. Nazval to “paralelná polis”. Iný chartista, nedávno som ho tu spomínal, Jan Sokol, filozof a múdry človek, tiež už zosnulý, s touto koncepciou ostro nesúhlasil. A myslím si, že mal na to vážne argumenty: “Ak sa nechá človek oddeliť od normálnej spoločnosti, musí to zle dopadnúť. Izolácia… nenápadne deštruuje osobnosť. V tej chvíli prestanete žiť ako otvorený človek, ktorý vníma okolie ako výzvy, s ktorými má niečo urobiť, ale vidíte vo všetkom ohrozenie. Rozdelíte si svet na našincov a tých druhých, vzniká ľahká paranoia, nekritické oceňovanie jedných a pohŕdanie druhými. A práve o také vytlačenie nepohodlných ľudí na okraj sa komunisti usilovali,” hovorí v knižnom rozhovore Sokol.
Som presvedčený, že tak, ako to platilo kedysi i v nedemokratickom režime, o to viac by sme mali nad tým premýšľať v slobodných podmienkach. Nebojme sa dialógu i s tými, ktorí stoja niekde úplne inde! Ak sa budeme s nimi rozprávať, nebudeme tým legitimizovať ich názory. Naopak, v prípade, že poctivo hľadáme pravdu o tejto dobe, tak by sme v diskusii s nimi mali mať lepšie argumenty. Nenechajme, aby tu vyrastal vedľa nás paralelný svet, ktorý bude postupne šľachtiť svoje bludy a raz, ak sa mu podarí dostať sa k moci, pokúsi sa vnútiť ich aj nám! Priatelia, viem, že je pohodlnejšie, aby sme boli každý pre seba, ale pre budúcnosť to nie je dobrá cesta.