Vyrušuje ma isté porazenectvo, ktoré sa občas zmocňuje našej verejnej diskusie. Často sa prejavuje v stanoviskách, že to, čo by bolo potrebné alebo užitočné u nás (v strane, či na Slovensku) urobiť, nemôže nastať, lebo to tak teraz nie je. A nebude sa to dať hlavne preto, lebo vraj nemáme ľudí, prípadne na to nemáme štruktúry. Je to rezignovanosť, ktorá o tom dokáže dokonca i žartovať a tváriť sa často, že je akoby nad vecou. Ale nie je to dobrý politický ani životný program. Keď sa nám niečo nepáči, jestvuje na to iba jedna ľudsky dôstojná odpoveď: aspoň sa pokúsme to zmeniť! Ak budeme hľadať, ľudí isto nájdeme. Alebo ich vychováme, či vycvičíme. I štruktúry obnovíme. Len nečakajme, že to príde samo. Všetko vyžaduje cieľavedomosť, námahu a istú odolnosť voči čiastkovým nezdarom, ktorým sa nikto nevyhne. To, čo sa dá bez týchto vlastností, je spravidla podvod. Alebo rezignácia. V oboch prípadoch však pohodlnosť, ktorá sa nám v dnešnom tvrdom svete kruto vypomstí. Som presvedčený, že my máme na viac.