Posolstvo pri príležitosti 20.výročia vzniku Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR

  • Na nedávnom kontinentálnom zhromaždení európskych biskupských konferencií o synodálnej ceste Cirkvi predniesol duchovný úvod nositeľ Temletonovej ceny, muž s veľkým rozhľadom Tomáš Halík. Povedal v ňom, že „…kardinál Bergoglio pred svojim zvolením na Petrov stolec pripomenul slová Písma: Ježiš stojí pri dverách a klope. A dodal: dnes však Ježiš klope zvnútra. Chce ísť von a my ho musíme nasledovať.“

Milí príslušníci v duchovnej službe,

  • presne na tomto vy už dvadsať rokov pracujete. Vyvádzate oslobodzujúce posolstvo nášho Majstra do vojenských priestorov Slovenskej republiky, na jej cesty, po uliciach našich miest a dedín a i do jej hôr. A zďaleka nielen tam. Spolu so svojimi druhmi, ktorí slúžia v rozličných misiách, kráčate po bojiskách dnešného sveta, všade tam, kde plnia svoje úlohy. Vy ste na synodálnej ceste už dve desaťročia.
  • A robíte presne to, o čom vo svojom obraze Cirkvi ako poľnej nemocnice tiež hovorí pápež František. Duchovná pomoc dáva ľuďom, ktorí riskujú svoje životy vieru, že to, čo robia, je čosi viac, než len nebezpečný spôsob, ako si zarobiť peniaze na svoje živobytie. Poukazuje na hlbší zmysel života a dáva nádej, že to, kvôli čomu podstupujete vy i vaši kamaráti so zbraňou v rukách riziko, sa nerozplynie ani v prípade smrti.
  • Osobitne v dramatických dobách, akou je aj tá dnešná, je to veľmi dôležité. Lebo svoje mená neposkytujete len do kartoték evidencií vašich zamestnávateľov, či pre budúcich historikov, alebo dokonca na pomníky hrdinov pre školské výpravy. Ony sa hlavne zapíšu do veľkej Knihy života. Čím viac si to v bojoch o spravodlivejší a pokojnejší svet budú bojovníci zaň uvedomovať, tým budú silnejší, tým budú neohrozenejší. O to viac budeme v tomto zápase aj ako národ a štát schopný odolať.
  • Pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa tešili, že tento Ordinariát vznikol, sme už takmer nepredpokladali, že sa k nám ešte môže priblížiť aj skutočná vojna medzi národmi.
  • Ani vtedy to nebola idylická doba. Túžba presadzovať svoju vôľu násilím sa vtedy realizovala teroristickými útokmi. Mocné siete zla boli schopné manévrovať po celom území našej planéty a nikto nevedel, kde môžu udrieť zajtra. Ich zbraňou boli nielen nástroje na zabíjanie tela, ale hlavne strach a neistota. Preto bola duchovná služba významnou pomocou pre činnosť vojakov, policajtov a ostatné ozbrojené zložky od prvého dňa svojej existencie.
  • Dnes zúri ozajstná vojna na Ukrajine a celý svet sa zmieta v neistote. Niektorí hovoria už o tretej svetovej vojne. Zatiaľ rozkúskovanej. Táto vojna už teraz svojimi účinkami zasahuje všetkých. Ani Slovensko nestojí v závetrí. Je našou ľudskou a kresťanskou povinnosťou pomáhať ukrajinskému ľudu a jeho spravodlivej obrane.
  • Ale musíme sa pripravovať, že nenávisť a túžba siahať po cudzom, môže raz siahnuť i po tom, čo je naše. A že za naše rodiny, za naše domovy, budeme musieť bojovať aj my. Je našou vlasteneckou povinnosťou, aby sme bez rozdielu nášho veku a postavenia v spoločnosti, boli pripravení i na toto. Aby nás už nikto nikdy nezlomil. Aby sme v našej povinnosti brániť to, čo je naše, čo milujeme a čo chceme odovzdať našim deťom a vnukom, nikdy nezlyhali. Kvôli tomu potrebujeme aj mužov a ženy, na ktorých sa v ich službe vlasti so zbraňou v ruke, budeme môcť spoľahnúť.
  • Aby ale boli oni silní, na to im nestačia len zbrane a výcvik. Na to potrebujú predovšetkým silného ducha. A o čo iné ide v duchovnej službe, ak nie práve o zocelenie ducha? Vo vašej vskutku synodálnej ceste, milí príslušníci duchovnej služby, kráčate spolu s týmito neohrozenými mužmi a ženami, aby pre prípad, keď bude potrebné brániť sirotu a vdovu, mali ducha, ktorý sa nenaľaká, nezaváha a neodvráti svoj zrak inam. Pokračujte v tejto činnosti, milej nášmu Majstrovi, ale i veľmi užitočnej pre našu vlasť!
  • Pred dvadsiatimi rokmi som na úvod pôsobenia Ordinariátu pre duchovnú službu hovoril o vojenskej cti. Pripomenul som vtedy, že je to tak trochu zabudnutý výraz, ale má stále zásadný význam. Tiež som vtedy povedal, že jeho obsah vyplýva z kresťanského poriadku vecí. Z vedomia toho, že všetko, čo tu dnes robíme má oveľa ďalekosiahlejší zmysel, ako je výmera nášho pozemského života. Stále, dnes ešte viac ako vtedy, som presvedčený, že toto vedomie je základom vojenskej cti a je základom i našej kresťanskej cti. Usilujme si pestovať túto svoju česť, chrániť si ju ako oko v hlave, lebo ako pred tisícročiami raz povedal jeden múdry muž, zmysel pre česť je jediná vec, ktorá nestarne. Zotrvajme v tom, čo je dobré a čo je pravdivé i v tejto dobe! A nebudeme sa musieť obávať o budúcnosť nášho národa.

Vážený pán biskup František Rábek, ordinár, milí príslušníci duchovnej služby, ďakujem vám za vašu prácu.

Nech vás v nej Pán žehná aj naďalej!