Vystúpenie na seminári „Bratislavská päťka – posledné dni komunizmu“, 11.novembra.2019
Milí priatelia,
Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Vladimír Maňák, Hana Ponická a Anton Selecký, piati dosť odlišní predstavitelia slovenského disentu poslali 4.augusta 1989 vláde SSR list, v ktorom ju informovali, že v deň výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy, teda 21.augusta, položia spoločne kvetiny na miesta, kde okupačné vojská zastrelili našich občanov. Chcú si tak uctiť pamiatku obetí okupácie, napísali. Výzvu, pripomenúť si takto udalosti a obete okupácie Československa odvysielali aj rozhlasové stanice Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Nebola to ich prvá aktivita. Táto istá zostava už predtým v júli zorganizovala míting v obci Predmier pri jedinej soche M.R.Štefánika u nás, a požadovala takú nehoráznosť, ako boli pre komunistov slobodné voľby. Všetkých piatich disidentov zadržala Štátna bezpečnosť 14.augusta 1989 a začala ich stíhať za trestný čin poburovania. Čarnogurského a Kusého obvinili aj za rozvracanie republiky a stíhali ich vo väzbe. Takto toto podivuhodné zoskupenie ľudí z rozličných prúdov, ktoré vzdorovali vtedajšiemu režimu, preniklo do našej historickej pamäti ako Bratislavská päťka. Sú to napokon celkom známe veci.
Ale dovoľte mi v tejto súvislosti dve poznámky, ktoré trochu rozviniem. Pretože sú dôležité, aby sme si po desaťročiach pripomenuli charakter tohto zoskupenia stíhaných aktivistov.
Prvá poznámka je zdanlivo od veci, ale k súvislosti s Päťkou sa časom dostaneme. Dosť ma otravuje, ako RTVS v týchto dňoch pripomína minulý režim. Ako najväčšiu hrôzu prezentujú prázdne pulty a dlhé rady pred predajňami. Prípadne ešte nemožnosť cestovať do zahraničia. Lenže priatelia, my si dobre pamätáme, že to, čo nás naozaj gniavilo, vonkoncom nebol problém materiálneho nedostatku. Nemusím azda pripomínať teror, politické procesy a násilie päťdesiatych rokov. Ani to, ako Moskva zrazila na kolená pokus niekoľkých idealistických československých komunistov, a za nimi i väčšiny spoločnosti, ísť vlastnou cestou v roku 1968.
Ale aj potom nasledujúce, podľa niektorých, údajne relatívne civilizované obdobie dvoch desaťročí takzvanej normalizácie, predstavovalo pre väčšinu obyvateľstva predovšetkým hlboko ponižujúcu skúsenosť. Veľmi výstižne ten hanebný mechanizmus opísal Václav Havel vo svojom známom liste generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi. Píše o tom, ako prvoplánová prosperita a stabilita režimu po roku 1969 je založená predovšetkým na strachu. Nejde však o jednoduchú obavu z represie. „…okolo seba nevidíme väčšinou ľudí, chvejúcich sa ako osiky, ale celkom spokojne a sebavedome sa tváriacich občanov,“ píše Havel. Podľa neho, šlo o strach v hlbšom zmysle. Šlo o spoluúčasť na kolektívnom vedomí trvalého a všadeprítomného ohrozenia, na ktoré sme si postupne zvykli ako na prirodzenú súčasť nášho sveta. „Zo strachu, že príde o svoje miesto, vyučuje učiteľ v škole veci, ktorým neverí; zo strachu o svoju budúcnosť ich žiak po ňom opakuje; zo strachu, že nebude môcť pokračovať v štúdiu, vstupuje mladý človek do zväzu mládeže…; zo strachu, že jeho syn alebo dcéra nebude mať pri prijímaní na školu potrebný počet bodov v obludnom politicko-bodovacom systéme, prijíma otec najrozmanitejšie funkcie a robí v nich ´dobrovoľne´ to, čo sa od neho žiada. Zo strachu z prípadných následkov sa ľudia zúčastňujú na voľbách, volia v nich navrhovaných kandidátov a tvária sa, akoby ten obrad považovali za skutočné voľby; zo strachu o existenciu, postavenie a kariéru chodia na schôdze, odhlasujú tam všetko, čo majú, alebo aspoň mlčia; zo strachu vykonávajú rôzne ponižujúce sebakritiky a pokánia a nepravdivo vyplňujú množstvo ponižujúcich dotazníkov; zo strachu, že ich niekto udá, neprejavujú… svoje skutočné názory. Zo strachu z možných existenčných ústrkov, z úsilia vylepšiť si svoje postavenie a zapáčiť sa vyšším orgánom vyhlasujú pracujúci vo väčšine prípadov svoje pracovné záväzky; z tých istých pohnútok zakladajú dokonca i brigády socialistickej práce vo vedomí, že ich hlavným poslaním bude, aby sa o nich referovalo v príslušných hláseniach hore. Zo strachu chodia ľudia na rôzne oficiálne oslavy, manifestácie a sprievody. Zo strachu, že im znemožnia ďalšiu prácu, hlásia sa mnohí vedci k ideám, ktorým v skutočnosti neveria, píšu veci, ktoré si nemyslia a o ktorých vedia, že nie sú pravdivé, vstupujú do oficiálnych organizácií, zúčastňujú sa na práci, o hodnote ktorej majú tú najhoršiu mienku, alebo sami okliešťujú a deformujú svoje diela. Zo snahy zachrániť sami seba mnohí dokonca žalujú na iných, že robili to, čo sami robili s nimi…“ Toto písal vtedy ešte vcelku neznámy občan Havel najmocnejšiemu mužovi Československa 8.apríla 1975. Tento mechanizmus pretrval po celých dvadsať rokov tzv.normalizačného režimu.
Drvivá väčšina ľudí túto nedôstojnú hru prijala. Nechala sa režimom podplatiť. Toto sú korene korupčnej mentality hlboko zažraté do duše nášho národa. „Veď ti koruna z hlavy nespadne, urob ten ponižujúci úkon, a bude všetko v poriadku!“ Takto podobne hovorili kolegovia kolegom, učitelia žiakom, rodičia deťom a výsledkom bola úplná strata zmyslu pre niečo také, ako je hrdosť. Kdesi hlboko v srdci ľudí však pretrvával pocit neúcty voči sebe samému a hanby. Toto bolo na komunistickom režime to najhoršie. Oveľa horšie, ako ostnaté drôty pri Devíne, či fronty pred Priorom. Preto ak niekto teraz hovorí o tom, že pred revolúciou mu bolo lepšie, tak buď zabudol, alebo ani za tridsať rokov slobody nedokázal nadobudnúť zmysel pre hrdosť, pre úctu voči sebe a skutočnú ľudskú dôstojnosť.
Ale, a to sa dostávam k téme, nie všetci túto potupnú hru prijali. Počas celého tohto obdobia sa vynárali mužovia a ženy, ktorí si jedného krásneho dňa povedali, „tak toto už nie!“ Okrem toho tu bol hrdinský kresťanský vzdor ľudí, ktorí sa nenechali zastrašiť ani ovládnuť. V krúžkoch, v podzemnej Cirkvi, v utrpení. Prišla Charta 77, Velehrad, podpisové akcie, Bratislavský Veľký Piatok a ďalšie akcie tichého vzdoru či otvoreného odporu. Tento odpor voči totalite ľuďom navracal stratenú dôstojnosť. Tí čo odolávali, zasievali semienko, ktoré dokázalo oslobodzovať aj ďalších ľudí od potlačovaného pocitu hanby. Protagonisti Bratislavskej päťky boli významnou skupinou v rade odvážnych aktivít, ktoré plnili predovšetkým túto dôležitú úlohu. Vyvolali reakcie mnohých ďalších ľudí, čo sa takto oslobodzovali z onoho ponižujúceho postavenia a pripravovali tak cestu pre masovú explóziu tohto procesu.
Druhou mojou poznámkou je názov môjho príspevku: „Predzvesť spoločenských zmien“. Milan (Nič) ma požiadal, aby som si svoje vystúpenie pripravil na túto tému a ja som s tým súhlasil. Ale musím upozorniť, že tento názov by mohol byť aj trochu zavádzajúci. Mohol by naznačovať pomerne rozšírený mýtus o tom, že starnúci komunistický režim sa už rozkladal, nevládal čeliť svojmu rozkladu a toto boli iba posledné poryvy jeho niekdajšej tvrdosti. Odtiaľ je potom už iba krôčik ku rozličným konšpiračným teóriám, že vlastne nešlo o žiadnu spoločenskú zmenu, ale o vopred pripravený scenár, ktorý riadili ľudia z pozadia a my, naivní občania, sme na takúto grandióznu manipuláciu iba naleteli. To by vlastne znamenalo, že stíhanie členov Päťky bola už len taká záverečná pirueta režimu, ktorý si už kdesi písal iné noty.
Nuž nebolo to tak. Spoločenské zmeny sú výslednicou konania tisícov, ba miliónov ľudí. Iste ich vplyv na tieto zmeny je rôzny. Ale režírovať konanie takéhoto množstva ľudí sa celkom nedá. Rozhodujúce sú však predovšetkým konkrétne politické rozhodnutia tých, ktorí držia reálnu moc, a konkrétne politické rozhodnutia tých, ktorí stoja proti nej.
Komunistický blok vtedy nemal za sebou príliš vydarené desaťročie, to je pravda. Sovietska invázia do Afganistanu zlyhala a premenila sa na trvajúcu ekonomicky, vojensky i politicky vyčerpávajúcu katastrofu. Rozmiestnenie rakiet stredného doletu v západnej Európe, Reaganova vízia hviezdnych vojen, to všetko kládlo obrovské požiadavky na ťažkopádnu ekonomiku socialistických krajín. Ale na čele Sovietskeho zväzu už od roku 1985 stál relatívne mladý a energický nový muž Michail Gorbačov. Boli to jeho rozhodnutia, čo napokon viedli k uvoľneniu reťazí, ktorými spútal Sovietsky zväz na základe tzv. Brežnevovej doktríny, „bratské“ štáty, teda aj ten náš. Zrazu sa mohlo, ba muselo rozhodovať o viacerých veciach v Prahe, či dokonca v Bratislave. Naši papaláši na to veľmi neboli zvyknutí. Navyše skúsenú dvojicu Husák – Štrougal nahradila na vrchole pyramídy komunistickej moci druhá liga. A tá nemala ani trochu jasno, kedy môže popustiť, a kedy má, ak sa chce udržať, zasiahnuť. A tak bez premyslenej koncepcie konala metódou pokus – omyl. Čosi dovolila, a keď mala pocit, že im to prerastá cez hlavu, tak tam poslala policajtov. Bolo to obdobie, keď nikto nemohol predvídať, čo v konkrétnej situácii budú robiť. Lebo to nevedeli predovšetkým ani oni.
Po rokoch máme často pokušenie hodnotiť konanie ľudí pod vplyvom výsledku. Teda podľa toho, ako udalosti dopadli, nie podľa toho, čo vedeli ľudia vtedy. Nebola to vopred pripravená hra. Nebol to scenár, ktorí napísali mocní, pretože potrebovali zmeniť podmienky tak, aby si svoju moc zachovali. Samozrejme boli nejaké strategické predstavy. Mali ich ozbrojené zložky, nejaké mali iste i komunistickí politici a mala ich samozrejme aj Moskva. Na ich naplnenie však boli potrebné konkrétne rozhodnutia. A voči nim sa už formoval oslobodzujúci étos, ktorý sa postupne zlieval do širokého spoločenského prúdu. Bol to skutočný zápas. Vnímať však tento zápas ako rozpadávajúci „regime ancient“, ktorý ekonomicky nedokázal čeliť západnému svetu, a tak sa pomaly a nevyhnutne rozsypal, je klišé. Nebolo to nevyhnutné. Pokojne sa to mohlo aj nestať. Teda práve nie pokojne. Vedenie štátu a komunistickej strany malo vtedy stále ešte v rukách všetky podmienky aj na to, aby tomu zabránili. Čína bola taktiež ekonomicky slabá, v tom období sa čínsky ľud rovnako dožadoval liberalizácie režimu, a boli to rádovo už milióny ľudí, ale vedenie tejto komunistickej mocnosti sa rozhodlo inak. Poslalo na demonštrantov tanky. Bolo to iba dva mesiace pred zadržaním Bratislavskej päťky. Kto mohol vtedy vedieť, či sa k represii neodhodlá aj československé vedenie?
Táto alternatíva reálne jestvovala. Navrhovali ju niektorí vysokí dôstojníci Československej ľudovej armády aj Zboru národnej bezpečnosti. Iste sa s ňou museli pohrávať aj daktorí politici. Niekto by mohol namietať, že rumunský pokus o takúto cestu zlyhal, pretože už narazil na príliš silný odpor verejnosti. Lenže čo to už pomôže tým, ktorí vtedy zahynuli. Ale hlavne, Ceaușescu nebol dôsledný. Machiavelli kedysi napísal, že ak má vladár rozhodnúť o osude štátu, ktorý zatúžil po slobode, „…nemáme inú možnosť, než ponechať mu jeho dôstojnosť alebo ho vyvrátiť. Každé iné rozhodnutie je malicherné a do budúcnosti zhubné. Stredná cesta je vždy uličkou, ktorá vedie ku vlastnej skaze.“ (Niccoló Machiavelli: „Úvahy o vládnutí a o vojenstvi“, Naše vojsko, Praha 1987, str.289/290)
Komunisti si túto poučku dobre prečítali a desaťročia ich režimov po celom svete sa podľa toho aj správali. Niekto by mohol namietať, že normalizačný režim už taký nebol, väčšina ľudí v tom čase priamej represii nečelila. Lenže ten rozvracal dušu národa iným spôsobom. Ako som už pred chvíľkou spomenul. Preto sa jeho vedeniu darilo majstrovsky izolovať tých niekoľko disidentov, ktorí upozorňovali na nedodržovanie ľudských práv a nedôstojnosť života v takýchto podmienkach. Bolo to hrdinstvo týchto ľudí.
To, že sa odrazu v novembri 1989 stane niečo, na základe čoho si ľudia už masovo povedia „dosť!“ a vyjdú na námestia, to, že vtedajšie vedenie KSČ sa neodhodlalo to rázne potlačiť a pomerne rýchlo ustúpilo tomto ľudovému tlaku, to členovia Bratislavskej päťky skoro pol roka predtým nemohli dopredu vedieť. Tak, ako to nevedeli ani iní disidenti pred nimi a odsedeli si roky v krimináloch.
Ľudia, ktorí odolávali, vzdorovali, boli preto skutočnými ťahúňmi veľkého zápasu, a nemohli vedieť, či si Československo nezvolí čínsku cestu. Vieme veľmi dobre, že zvonku by nikto nezasiahol. Bolo to konkrétne rozhodovanie konkrétnych ľudí. Vo vedení štátu, ale aj ľudí, čo vzdorovali a rozosievali túžbu po oslobodení a nadobudnutí dôstojnosti aj v stále sa rozširujúcom okruhu ľudí.
Vysoký dôstojník generálneho štábu ešte v novembrových dňoch navrhoval použiť armádu a zastaviť ten neporiadok, tak ako to vtedy komunistický zákon aj umožňoval. Našťastie vedenie KSČ sa vtedy rozhodlo zodpovedne a nepostavilo sa proti svojmu ľudu. Videli, že by v tom čase šlo už o masaker. Na námestiach už boli státisíce ľudí, ktorí v sebe objavili čosi nové, oslobodzujúce.
Bratislavská päťka bola preto Aurórou tohto pohybu. Bol to posledný pokus o represiu, ale túžbu po slobode nezastavil. V auguste 1989, vtedy keď Ponickú, Maňáka, Seleckého, Kusého a Čarnogurského zatkli, však ešte nikto nemohol vedieť, ako sa spanikárené vedenie strany a štátu rozhodne. Bolo to hrdinstvo zo strany týchto piatich, a Pán Boh zaplať, vyšlo to. Patrí im za to vďaka všetkých slobodomyseľných ľudí!