Myslím si, že ak má mať Slovensko budúcnosť, mal by sa hlavný politický zápas zviesť medzi silami, ktoré sa budú učiť spolupracovať na jednej strane, a silami, ktoré založili svoju politickú existenciu na vymedzovaní sa voči druhým na strane druhej. Teda v praxi na kritike, urážaní, výsmechu a často aj kriminalizácii všetkých ostatných. To druhé dnes dominuje a vedie našu vlasť do slepej uličky. Stačí si desať minút vypočuť ktoréhokoľvek predsedu súčasných parlamentných strán. Lenže politickú silu, ktorá by niesla étos spolupráce tu vlastne nemáme. A hoci potenciál pre jej postupné budovanie tu podľa mňa je, nebude ľahké sa o takýto étos pokúsiť aj praktickými politickými krokmi. Treba na to odvahu pustiť sa proti zažitým predsudkom a i ľudským animozitám. Kto sa na túto cestu vydá, bude to schytávať zo všetkých strán. Ale kým zostaneme v drvivej väčšine otrokmi svojich ideologických, politických či akýchkoľvek iných identít, tak sa nič podstatné na Slovensku nezmení.