Český spisovateľ Milan Kundera písal kedysi o dvoch podobách kritiky. V tej jednej “sa z kritického postoja stáva zvyk, či skôr zlozvyk, tik, ktorý automaticky (teda bezmyšlienkovite) odmieta akúkoľvek nádej a súhlasí s akoukoľvek beznádejou; je to kriticizmus slabých, kriticizmus degenerovaný na obyčajný pesimiszmus… Ale potom je skutočný kriticizmus, ktorý je nepriateľom psychóz a vie, že postoj pesimizmu je rovnako šaľbiarsky ako postoj optimizmu; tento kriticizmus dokáže demaskovať ilúzie a domnelé istoty, ale sám je pritom plný sebavedomia, lebo vie, že on sám je silou, hodnotou, mocou, na ktorej je možné stavať budúcnosť.” (Milan Kundera, Praha, 19.decembra 1968; in: Václav Havel: „O lidskou identitu“, tretie vydanie Nakladatelství Rozmluvy, Praha 1990, str.192)
Kundera tieto slová napísal o svojom, vtedy českom prostredí v čerstvo okupovanom Československu v decembri 1968. Ale ony sú aktuálne aj dnes a aj u nás. Lebo opäť žijeme v turbulentnej dobe, a i v nej sa nám veľmi ľahko a dobre darí hovoriť o tom, čo sa robí zle, čo sa nepodarilo a čo tí, čo to majú robiť, robiť nevedia. A je toho požehnane! Ibaže Kunderov text nás upozorňuje, podľa mňa majstrovským spôsobom, že nie je jedno k čomu nás naše kritické úvahy a slová vedú. Či si nimi chceme iba uľaviť a zdôvodniť našu nechuť čosi vykonať, naprávať, či s tým, čo sa nám nepáči, bojovať, a prípadne z toho vyťažiť i kus švejkovského potešenia. Alebo naopak, naše kritické postoje sú vlastne reflexiou, často schopnou kritiky i voči sebe, aby sme pracovali na lepšej budúcnosti. V závere ťažkého roka by nebolo zlé, aby sme si každý spytovali vlastné svedomie, o čom bolo, o čom je a o čom má byť frflanie, na ktorom máme každý tak trochu účasť. Či sme zlomili palicu, alebo ním chceme nájsť novú nádej. Lebo priatelia, v každej situácii sa dá hľadať cesta, ktorá ju môže vzbudiť. Nenadarmo sa hovorí, že ona umiera posledná. (A my, kresťania, veríme, že neumiera vôbec)