V prvom ročníku na strednej škole raz niekto rozsypal akúsi slzotvornú chemikáliu, takže sa v našej triede niekoľko dní nedalo vydržať. Vyučovanie museli prerušiť a rozhnevaný riaditeľ školy to začal vyšetrovať. My sme samozrejme všetci vedeli, kto to urobil. Bol to taký prostoduchý šašo, a takého sme mali iba jedného. Ale i keď sa nás usilovali po skupinkách i jednotlivo nahovoriť, aby sme meno páchateľa nenápadne oznámili, i keď sa nám potom začali aj vyhrážať, naši kantori sa to meno nikdy nedozvedeli. Pamätám si ešte na ten náš spoločný pocit hrdosti na to, aký sme kolektív. Vždy mi bola odporná sovietska propaganda, ktorá vykresľovala uvedomelých komsomolcov, čo udávali svojich neuvedomelých rodičov, ako hrdinov. Ale ani komunistickým ideológom, ba ani gestapu nikdy ani neskrslo na um, aby dokonca zriadili osobitný štátny orgán na ochranu udavačov. O to nešťastnejšie je to v slobodnom režime. Zdravú, súdržnú a spokojnú spoločnosť je možné budovať len posilňovaním vzájomnej dôvery medzi ľuďmi a nie na “oznamovateľoch protispoločenskej činnosti”. Mimochodom ten náš triedny šašo to už nikdy viac neurobil, aj keď sme ho vtedy podržali, a asi zachránili pred vylúčením zo školy. To, čo urobil, sme nepovažovali ani za vtipné, ani za hodné obdivu. A dali sme mu to patrične najavo.