Úvaha kresťanského demokrata na Sviatok práce

Komunistické heslo pre bájnu beztriednu spoločnosť, ktoré sľubovalo, že tam bude pracovať každý podľa svojich schopností a užívať si podľa svojich potrieb, nikdy nefungovalo a ani nikdy fungovať nebude. Pre idealistov to je naivná túžba po akomsi nebi pohodlnosti na zemi a pre cynických technikov moci zámienka na to, aby majetným ľuďom siahli na ich majetky a tvárili sa pri tom, že to robia v prospech tých, ktorí majetky nemajú, teda väčšiny. V skutočnosti im vždy šlo len o to, aby im pomohli k moci.

Treba však povedať, že tento marxistický blud je oveľa staršieho dáta, než žil a písal Marx. A máta i v hlavách niektorých ľavicovo zmýšľajúcich kresťanských demokratov. Tí sa dakedy odvolávajú na príklad prvých, jeruzalemských kresťanov, ktorí sa rozhodli mať všetko spoločné, predávali svoje grunty a dávali do banku, ktorý užívalo celé spoločenstvo. Nuž ale nedopadlo to dobre. Hneď sa vyskytli takí, čo sa im jednoducho nechcelo pracovať, len si užívali. Apoštol Pavol potom po celej Rímskej ríši organizoval po desaťročia medzi vznikajúcimi kresťanskými spoločenstvami zbierky, aby udržali svojich naivných jeruzalemských bratov pri živote. A vo svojich listoch takých, čo sa chcú priživovať na práci iných dôrazne napomínal, že “kto nechce pracovať, nech ani neje.” (2 Sol 3,11).

Ak teda chceme pomáhať ľuďom, tak sa usilujme o to, aby im štát zabezpečil predovšetkým slobodu, spravodlivé pravidlá a ich dodržiavanie, a hlavne bezpečný život. Keď však ľudia naťahujú dlane, aby sme na daniach zobrali tým, čo pracujú, investujú, riskujú a tvoria a dali tým, ktorým sa to nechce, tak takáto pomoc pomocou nie je. Niektorým ľuďom najlepšie pomôžeme tak, že im “pomáhať” nebudeme.