Dôstojne sa dá žiť len v slobode a ako rád parafrázujem antického Perikla, ku slobode je potrebná predovšetkým statočnosť. A tu sa často dosť mýlime. Za odvahu považujeme silné slová, nesúhlas s autoritami, či apriórne opozičný postoj. Lenže na rozdiel od diktatúr, kde to odvahou je, a preto si to tam trúfne málokto, v slobodnom režime môže byť takýmto “disidentom” každý. A nič ho to nestojí. Ale to nie je žiadna statočnosť. Myslím si, že skutočná odvaha v demokracii vyžaduje celkom inú kvalifikáciu. Prejavom statočnosti je veslovať proti prúdu vo vlastnom tábore. Lebo strieľať do druhých zákopov je ľahké a dá sa to robiť celkom beztrestne. Ešte tomu tí z toho nášho spoločenstva tlieskajú. Ale upozorniť tých svojich, pozor, priatelia, tu to preháňame, či dokonca v tomto nemáme pravdu, to chce guráž. A ešte väčšiu statočnosť vyžaduje ponúknuť rivalom z iných zákopov, aby sme od prestrelky prešli na dialóg. Vtedy sa do takého odvážlivca často pustia z oboch strán. Ale iba tak sa dá budovať spoločná budúcnosť. Mimochodom, nič menšie nežiada vo svojich slovách od politikov i od celých národov pápež František. Požaduje túto statočnosť. A asi nám to koncom leta príde aj na Slovensko pripomenúť.