Už raz som Vianoce s obmedzeným pohybom zažil. Bolo to v bubline 62.motostreleckého pluku v Prachaticiach. Nebol som na vojne ešte ani mesiac a ako čerstvý veliteľ tankovej čaty som sviatky prežíval spolu s vojakmi celej našej roty. Bol to čas zvýšenej bojovej pohotovosti (to bolo skoro stále) a tak neboli skoro žiadne “opušťáky” a samozrejme ani vychádzky. Vojaci z povolania, ktorí mali vtedy službu, boli namrzení, pretože nemohli zostať s rodinami a o nás sa nestarali. Len nám prikázali, aby sme chlapcov pozorovali, lebo sú mnohí prvýkrát ďaleko od svojich domovov, a tak mnohí bývajú frustrovaní. Stáva sa vraj, že si v takom čase aj siahnu na život. Tak sme ich všetkých zhromaždili na “pévéeske” (politicko výchovná světnice). Mali sme tam malý smrek a celkom výnimočne nám tam doniesli z kuchyne kapustnicu a tuším aj rezne. Potom nám prakticky celé mužstvo ušlo cez plot do krčmy a vrátili sa nad ránom, opití ako číky (neviem prečo je čík, ryba, symbol opitosti), ale všetci. Keby nás vtedy napadli imperialisti, tak by sme ani nenaštartovali tanky. Ale i naši velitelia sa správali podľa utajeného nepísaného hesla armády okupovaného štátu “Neprojdou, když nepůjdou!” My, čo sme chlapcov dostali na starosti, sme zažili “nervák”, ale napokon sme boli celkom hrdí, ako sme to bez ujmy zvládli. Žiadna romantika to vtedy na Vianoce roku 1978 síce nebola, ale romantické, sladkasté a konzumné to istotne nebolo ani vtedy, keď sa stalo to, čo si v tomto čase vlastne chceme pripomínať. Pripravme sa priatelia na spomienku skutočných Vianoc i tento rok, aj keď ju prežijeme azda stiesnenejšie, ako obvykle! Kto to dokáže, pro toho tento čas môže byť, i napriek všetkému, zdrojom nádeje a budúcej sily.