Milá pani Anna, dámy a páni,
mnohí sa tu rok čo rok stretávame. Sme tu znovu, lebo práve na mieste, akým je toto miesto, si môžeme uvedomiť, aký vzácny dar, a zároveň ako zraniteľný dar je ľudský život. Právo naň je najzákladnejším právom človeka a nijaké iné právo mu nesmie konkurovať.
Lenže múdra Kniha kníh, ktorá pozná ľudskú prirodzenosť, tú Božskú, ale i tú diabolskú, už do kolísky dejín ľudského pokolenia kladie príbeh v ktorom bratovi jeho brat prekážal natoľko, že sa rozhodol ho odstrániť. Táto logika Kainovho sebectva, ktoré ho priviedlo až k vražde, nás bohužiaľ sprevádza počas celej histórie. Keď sa to stane, je to tragédia, ale je dobre, ak aspoň vieme, že sa to nesmie.
Pretože odstrániť život, ktorý prekáža, to spravidla začína dlho pred tým, ako brat spravodlivého Ábela dokoná svoj zámer. Začína to v hlavách ľudí. A najhoršie je, ak si na myšlienku, ako je pre brata niekedy vhodné zbaviť sa brata, začneme zvykať. Ak sa z toho vyvinie mentalita. Dostojevskij o utváraní takejto vražednej mentality píše: „Už som vám hovoril, prenikneme až k samotnému ľudu. Viete, že už teraz sme strašne silní? Naši nie sú iba tí, kto zabíjajú a pália…Takí iba zavadzajú…Počujte, ja som ich už všetkých spočítal. Učiteľ, ktorý sa posmieva s deťmi ich Bohu a ich kolíske, už je náš. Advokát, ktorý obhajuje vzdelaného vraha tým, že je vzdelanejší než jeho obete, a preto že nemohol nezabiť, aby získal peniaze, už je náš. Školáci, ktorí zabíjajú mužíka, aby zakúsili pocit zabíjania, sú naši. Porotcovia, oslobodzujúci šmahom zločinca, sú naši. Prokurátor, čo sa chveje pred súdom, že nie je dostatočne slobodomyseľný, jen náš, náš. Administratívni úradníci, literáti, ó, našich je mnoho, strašne mnoho, a sami to nevedia!“
To nie je žiadna literárna chiméra nejakých zopár diablom posadnutých, o ktorej pred stopäťdesiat rokmi písal nám vzdialený ruský spisovateľ. Je to bohužiaľ vízia, v ktorej sa obludný princíp stáva mentalitou. Dnes tomu dokonca niektorí hovoria právo. Právo odobrať život, ktorý prekáža.
Na mieste, kde sa odohrala brutálna vražda, cítim potrebu povedať, že tejto mentalite, sa musíme brániť! Ako kresťan verím, že Róbert je zapísaný v Knihe života a nikto, ani jeho vrahovia, ho z nej nemohli a nemôžu vymazať. Ale jeho násilný odchod z tejto zeme a utrpenie jeho blízkych, je nielen varovaním, ale priam výzvou k tomu, aby sme s touto diabolskou mentalitou bojovali. V tom je mučenícke svedectvo Róberta Remiáša stále aktuálne.