Musím sa priznať, že sa mi ani trochu nechce písať o témach, ktorými sa zaoberá naša súčasná politická reprezentácia. Svet sa nám tu otriasa v základoch a my sa vzrušujeme nad tým, či má byť v ústave niečo, čo je samozrejmé, alebo či Saková zarobí na pozemkoch, ktoré si kúpila vtedy, keď ešte nemohla tušiť, že na nich raz bude môcť zarobiť a na podobných malichernostiach. Priatelia, to ma ani trochu nezaujíma.
Som na strane opozície, ale nie kvôli tomu, čo hovorí. A už vôbec nie kvôli tomu, čo robí. Veď vlastne nerobí skoro nič, čo by malo nejakú politickú perspektívu. Som na tejto strane barikády jednoducho preto, lebo súčasná opozícia je pokračovaním onoho pluralitného politického spoločenstva, ktoré vyviedlo Československo z totalitného režimu a neskôr Slovensko z pazúrov autokratického vodcu, hlási sa k západnému svetu a k základným pravidlám demokratického života. Patrím tam, vždy som tam patril a nikdy som ani na sekundu nezaváhal, že by som mohol podporiť niečo iné. Lebo vždy tu bolo, i teraz tu je a dokonca vládne niečo iné. A bude tu jestvovať i v budúcnosti. V tom mám jasno.
Lenže to neznamená, že sa mi páči, ako sa opozícia v súčasnosti v zápase o podobu Slovenska správa. Ide po krku vláde, ale neponúka predstavu ako bude vládnuť ona. A už vôbec sa nezamýšľa nad tým, ako by sa mohla a mala zapojiť do zápasov, ktoré presahujú hranice Slovenska a hýbu piliermi, na ktorých stáli Európa a svet. Bezmocne narieka nad tým, ako to všetko ovplyvňuje ruská hybridná ofenzíva, vojna na Ukrajine, nevypočítateľný americký prezident a ani ju nenapadne sa zamyslieť nad tým, čo vtedy, keď vládli „naši“, robili zle oni, aké chyby robili a robia aj naši priatelia na Západe. A to tak, že je stále dramaticky veľa voličov, ktorí volili u nás Fica, v Amerike Trumpa a kade kde kade koho podobného. Spoliehame sa na to, že bojovníkov proti liberálnej demokracii v očiach ich voličov našou neľútostnou kritikou dostatočne zdiskreditujeme, že sa možno napokon aj oni sami pred nimi odpíšu, a potom nastúpime zasa my.
Lenže nám na to chýbajú dve veci. Po prvé, nepripravujeme sa, aby sme vládli lepšie. Každý má svoje malé kráľovstvo ohraničené červenými čiarami, a nikto sa ani trochu nepripravuje dopredu na to, že vládnuť znamená byť schopní ísť veľmi často aj za ne. A po druhé, vôbec nás nezaujíma, čo je skutočnou príčinou toho, že toľko ľudí volí to, čo my tak trochu pohodlne nazývame antisystém. Nechceme sa tým zaoberať, lebo to znamená spytovať si aj svedomie. A pripravenosť reformovať aj seba. Ale práve to je prvý krok k tomu, aby sme v tejto najväčšej politickej vojne od pádu Berlínskeho múru mohli obstáť.
Preto nemám ani trochu chuť surfovať na vlne kritiky druhej strany. Na vlne, v našej bubline tak obľúbenej. Fico je, aký je, iný nebude, je to v jeho politickej DNA. Nemám voči nemu červené oči, ale predstavuje ten prúd slovenskej politiky, voči ktorému sa od revolúcie usilujeme vytvoriť niečo iné, slobodnejšie, krajšie a lepšie. Usilujem sa o to aj ja, už 35 rokov, a preto sa mi zdá, že všetko to kritické, čo bolo na ich adresu potrebné povedať, sa stokrát už povedalo. Ale teraz cítim potrebu sa kriticky vyjadrovať voči „našim“. Lebo ak sa nevyrovnáme s našimi chybami, hriechmi, slabosťami, pohodlnosťou a nekvalifikovanosťou a všeličím ďalším, tak to tu bude stále iba preťahovanie sa medzi silami minulosti a potenciálnymi silami novej doby. Raz jedni, potom druhí, a potom zas tí prví, ako Fico-Matovič-Fico…občas s trochu iným personálnym obsadením, ale rovnakými rolami, donekonečna. Bez životne potrebných reforiem, postupne od desiatich k piatim, skrátka bez budúcnosti. Tu treba zabrať! Ešte je čas. Ešte celkom nezapadlo slnko nad Atlantídou.