Myslím si, že toto je doba, keď sa formuje nový duch Európy. A nielen to. Tak ako v histórii už viackrát, mravne vnímaví ľudia starého kontinentu dávajú morálnu lekciu dravcom a obchodníkom tohto sveta, ktorí si myslia, že o jeho budúcnosti rozhodujú oni. Toto totiž už nie je o tom, aké procedúry by potrebovala Európska únia na to, aby sa vyrovnala sile týchto mocných pragmatikov. Ani to, že Fico a Orban môžu blokovať akcieschopnosť Únie totiž nemôže zabrániť tomu, že väčšina európskych lídrov zostala citlivá voči tomu, čo je spravodlivé a čo sa nesmie. Väčšina európskych lídrov (aj keď sa často na všeličom konkrétnom nevedia dohodnúť) dokáže stáť na strane slabšieho. A to i keď je to z materiálneho hľadiska nevýhodné. A nielen to. Za Európu dnes, niekde aj s nasadením života bojujú milióny ľudí i mimo formálnej štruktúry Európskej únie. Či už v Gruzínsku, alebo v Srbsku, a hlavne v Ukrajine.
Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt, o roku 1989 písal ako o páde hradby, ktorá dovtedy delila nielen Európu, ale neviditeľne a všade celý svet veľmi užitočnú úvahu: „…nebola zvrhnutá silou zbraní, iste tiež nie jednoducho iba modlitbami, ale vzmachom ducha, sprievodmi demonštrujúcich za slobodu, ktoré boli nakoniec silnejšie ako ostnatý drôt a betón. Duch osvedčil svoju silu: mocný hlas trombónov slobody bol silnejší ako múry, ktoré ju mali udržiavať v medziach.“ (Joseph kardinál Ratzinger: „Naděje pro Evropu?“ SCRIPTUM, Praha 1993, str.97) Tento duch sa rodí i v dnešnej Európe. V jej štátnikoch, ktorí rozoznávajú, na ktorej strane je právo a čo je zločin. Ale hlavne v miliónoch ľudí vo vnútri, ale i mimo formálnych hraníc Únie, ktorí takúto, morálne vyspelú Európu chcú. A i napriek všetkým rizikám sa k nej aj viditeľne hlásia. Teším sa z toho, lebo som presvedčený, že je to cesta k novej a silnejšej Európe. A nebojme sa, že to nejde hladko a bez boja! Veľké veci potrebujú skúšku ohňom.