Nikto ma nepresvedčí, že stíhanie muža, ktorý je symbolom nežnej revolúcie na Slovensku nie je politicky motivované. Práve preto, že je symbolom. Lebo Ján Budaj nemôže nebyť tŕňom v oku ľudí s postboľševickou mentalitou. V ňom sa akoby zosobňuje ich frustrácia, že režim, ktorého prvky sa dnes už takmer nepokryte usilujú oživovať, alebo ho aspoň ospravedlňovať, skončil. Niet divu, že človeka, ktorý mal odvahu stáť na novembrových tribúnach v čase, keď sme nevedeli, či sa na tie pódiá nebude strieľať, potrebujú nejako zdiskreditovať. Usilovali sa o to už za komunizmu po vydaní odvážnej, samizdatovej publikácie „Bratislava nahlas“, a potom hneď od roku 1990. Vyše tridsať rokov! Začalo to rafinovane už vo VéPéeNke, pokračovalo to rozličnými kampaňami a ohováraním a teraz to vyvrcholilo aj trestným stíhaním. Nie je to v jeho živote po prvý krát, ale asi naivne sme si mysleli, že v slobodných podmienkach by sa také veci už diať nemali. Dôvod sa samozrejme vždy nejaký nájde. A ak sa nenájde, tak sa dá vyrobiť. „Dajte mi šesť riadkov, ktoré môže napísať aj ten najpočestnejší človek a ja už v nich nájdem niečo, za čo ho bude možné obesiť,“ povedal raz jeden z najobratnejších európskych technikov moci Armand Jean du Plessis de Richelieu.
Priateľu, viem, že Ťa to nezlomí, ale drž sa!