Opozícia rozohráva vojny proti druholigovým súperom. Navyše také, čo nemajú perspektívu. Zápas o generálneho prokurátora nemôže vyhrať. Nemá väčšinu, nemôže sa spoľahnúť na ústavný súd, prezident kandidáta opozície nechce. Zdá sa jej, že prezidenta už má na lopate, a tak roztáča ľúty mediálny zápas, ktorý ale nemôže skončiť inak, ako únavným patom. Treba zrejme pripomenúť: prezident dnes nie je súperom v hlavnom politickom zápase. Ivan Gašparovič už po tretí krát kandidovať nemôže, takže mu v podstate jeho mediálny obraz môže byť ľahostajný. Návrhu na ústavnú obžalobu sa obávať nemusí, pretože takú obžalobu schvaľuje ústavná väčšina poslancov Národnej rady, ktorú samozrejme opozícia nemôže získať. Je to stratená varta. Opozícia takto síce vykazuje činnosť, ale akoby sa vyhýbala tomu, kto by mal byť jej hlavným súperom. Je ním Róbert Fico a jeho vláda. Nič nie je pre opozíciu dôležitejšie než rozpoznať skutočné slabiny vlády, verejne ich odhaľovať a vytvárať alternatívny spoločenský koncept. Toto je jej spoločenská funkcia.
Róbert Fico má tak silné mocenské postavenie ako dosiaľ nemal žiaden premiér od pádu komunizmu. Prvý krát od roku 1989 sa jeho strana nemusí deliť o moc so žiadnym koaličným partnerom. A predsa, jeho vláde to nejde tak, ako by si to iste želala. A hlavne, nejde jej to tak, ako by to potrebovalo Slovensko. Po niečo viac ako pol roku v úrade sa stále jasnejšie začínajú prejavovať vážne slabiny vládnej politiky.
Najvážnejšou slabinou vlády je jej nekoncepčnosť. Róbert Fico sa síce často vyhovára na to, že je kríza, ale za celé mesiace od svojho nástupu nepredstavil slovenskej spoločnosti reálny program ako ju z tejto krízy vyvedie. Jeho vláda sa síce usiluje riešiť problém po probléme, tak ako ich prináša život (a Európska únia), ale bez vízie a nádeje, že kroky, ku ktorým vedie celú spoločnosť, povedú napokon k zásadnému ozdraveniu a k prekonaniu krízy. Prvý rozpočet, ktorý jeho mladý minister financií zostavil, neobsahuje ani najmenší kúsok nejakej inteligentnej vízie. Potrebujeme viac peňazí na verejné výdaje? Tak zvýšime dane. Na to netreba veľa času, kým to niekto vymyslí. Ale obsahuje prvý Ficov krízový rozpočet niečo, čo by mohlo motivovať ľudí k nejakej pozitívnej aktivite? Je to rozpočet, čo odkazuje i tomu občanovi, ktorý by mohol a chcel tvoriť, že má hlavne šetriť a platiť. Neexistencia reálnej vízie vládnej politiky, čo by ľuďom dávala nádej, sa premietla do rozpočtu na tento rok zásadným spôsobom.
Podpísali sa na tom ideologické ohraničenia slovenskej ľavicovej politiky. Tá v praxi ešte stále čerpá z marxistickej poučky o prvotnosti materiálnej základne pred duchovnou nadstavbou. Lenže najhlbšie príčiny krízy, v ktorej sa západná civilizácia nachádza, nie sú materiálne. Sú vo sfére hodnôt, morálky a charakterovej výbavy ľudí. Tam treba hľadať opatrenia na ozdravenie. Do tejto sféry je potrebné investovať. Lenže ani opozícia tomu zatiaľ nie dostatočne porozumela a podobne ako Fico, i ona hľadá lieky na následky, nie na príčiny.
Druhým vážnym spoločenským dejom, ktorý bude ohrozovať vládnu politiku stále mocnejšie, je boj rozličných záujmových a profesných skupín o lepšie životné podmienky. Odštartovali to lekári ešte za Radičovej vlády. Fico sa vtedy asi potichu tešil. V tom čase sa mu to hodilo, lebo to oslabovalo jeho protivníčku. Dnes to však má na stole sám. Problém sa voľbami nevyriešil. Už nežiadajú iba lekári, pridali sa učitelia. A prídu i ďalší. Márne bude ľavica snívať o sociálnom zmieri, korporativizmus slovenskej politiky nič také nepozná. Lenže opozícia by sa tu nemala iba v kútiku radovať, tak ako to robil Fico pred rokom. Vyhrá ten, kto dokáže zmeniť, ako sa dnes módne vraví, paradigmu. Nejde predsa o to, zlepšiť podmienky nejakej spoločenskej skupiny plošne. Ide o to, aby sa zvýšilo spoločenské ohodnotenie kvalitných lekárov, múdrych a vzdelaných učiteľov, pracovitých robotníkov, statočných policajtov. Skrátka rozlišovať tých, čo sú schopní a pracovití, od tých, čo sa iba vezú, od neschopných a od lenivých.
Keď si bude opozícia svedomite plniť svoje spoločenské poslanie, keď bude odhaľovať skutočné slabiny Ficovej vlády (a je ich o veľa viac než sa zmestí do tohto článku), keď sa prestane vyčerpávať dopredu prehratými a druholigovými zápasmi, keď dokáže skoncipovať zdravší a lepší spoločenský koncept, tak sa na Slovensku objaví niečo, čo tu už dosť dlho chýba. Nádej.
A keď opozícia dokáže v ľuďoch vzbudiť nádej, tak bude možno i sama celkom prekvapená, ako sa zrazu stane mocnou.