Každý urobí občas nejakú chybu, ale naozaj si nemyslím, že Ivan Korčok prehral v dôsledku nejakých nedostatkov svojej kampane. Mal jednoducho smolu, že stál na čele frontu, ktorý sa stal, asi nadlho, menej početným. A menej početným sa stal hlavne kvôli skúsenosti nášho ľudu z nedávnej minulosti, ako aj kvôli jeho obavám z toho, čo tento náš front ponúka do budúcnosti. To sa vlastne ani netýka osoby Ivana Korčoka. V pozícii, v ktorej sa ocitol by tak asi dopadol každý. Druhý tábor má ešte v živej pamäti, ako dve vlády toho „nášho“ nevedeli vládnuť. A ako sa to usilovali prekryť spektalulárnou činnosťou represívnej moci. Niekto by mohol namietať, že táto skúsenosť z minulosti sa ale nevzťahuje na dve zo strán, ktoré Korčoka podporovali, a to ani tej najsilnejšej opozičnej. To je pravda, ale tam zas účinkoval strach z toho, čo prináša. Strach z presadzovania novôt, ktoré veľká časť nášho ľudu vníma ako neprirodzené. A programovo úplne pasívny postoj tej druhej. Tej mojej. Je mi ľúto, ale nemohlo to dopadnúť inak. Preto teraz apelujem, aby sme prestali bedákať a pustili sa do formovania novej politickej agendy. Aby sme presvedčili viac voličov o tom, že vieme demokraticky vládnuť, a aby sme ich zbavili obáv, že celá opozícia prepadla tej módnej agende, ktorej náš ľud nerozumie, nechce ju a bojí sa jej. Toto je, podľa mňa, zadanie z dvoch prehratých volieb.