Minulý týždeň som zabehol svoj trinásty maratón. Tento krát to bolo v Paríži. Bolo to fascinujúce podujatie. Zhruba päťdesiat tisíc bežcov. Pozdĺž štyridsať dva kilometrovej trasy hralo deväťdesiat hudobných kapiel a orchestrov, a povzbudzovalo hádam štvrť milióna ľudí. A povzbudzovali nielen elitných pretekárov, ale aj takých, čo ako ja, bežia značne neskôr. Už samotný štart trval celú večnosť. Medzi prvými, čo sa rozbehli, a mojou výkonnostnou skupinou bola trištvrte hodina. A to za nami boli ešte ďalšie tisíce bežcov. Kým ich pustili na trať muselo prejsť ešte najmenej ďalších dvadsať minút.
Celé sa to začalo v nedeľu po Veľkej noci pod Víťazným oblúkom na známej triede Champs-Élysées. Bolo jasné, ale mrazivé ráno. Môj štartovný sektor bol neďaleko Bratislavskej ulice, ktorá pripomína Bratislavský mier. Ním sa v roku 1805 zavŕšila bitka pri Slavkove. Pre Napoleonovo Francúzsko to bolo jedno z veľkých víťazstiev. Pre Rakúšanov ťažká prehra.
Po vyše dvoch storočiach si však môžeme pripomenúť, akým zložitým, a zároveň vzájomne prepleteným priestorom je naša Európa. Všade sme tak trochu aj v cudzine, aj doma. I v Paríži, ktorý má s predmestiami jeden a pol krát viac obyvateľov ako Slovensko. Napriek tomu však vďaka spoločnej historickej križovatke sa meno nášho hlavného mesta nachádza priamo v srdci metropole Francúzska. Zrazu sme aj tam tak trochu doma.
Trasa maratónu bola exkurziou francúzskych dejín. Hneď zo Champs-Élysées sme prebehli cez Place de la Concorde. Kedysi ústredné námestie Francúzskej revolúcie. V jeho strede stála vtedy gilotína. Jej padol za obeť kráľ Ľudovít XVI., jeho manželka Mária Antoinetta, ale postupne i predstavitelia revolúcie Danton i Robespiere a dvetisíc osemsto ďalších známych i neznámych ľudí. Krásne idey slobody, rovnosti a bratstva sa utopili v krvi. Napriek tomu heslo „Liberté, Egalité, Fraternité“ mohli bežci vidieť poblíž trasy všade. Hodnoty, ktoré sú pre život ľudí dodnes zásadne dôležité, ale zároveň stále vzácne.
Zhruba päť kilometrov po štarte sme prebiehali cez námestie Bastilly. Tam sa to všetko 14.júla 1789 začalo. Útok na nenávidenú väznicu viedol k demontáži starého režimu a priniesol veľkú nádej a očakávania nielen pre Francúzsko. Budova bývalej väznice už dnes nestojí, ale v strede námestia nám začiatok francúzskej revolúcie pripomenul Júlový stĺp.
Trasa pretekov viedla ďalej na východ mesta až do „Bois de Vincennes“, najväčšieho verejného parku v Paríži. Vybudoval ho panovník Luis Napoleon v polovici devätnásteho storočia. Tam sme sa otočili a pokračovali späť popri Seine na západ.
Na dvadsiatom piatom kilometri sme po ľavej ruke minuli monumentálny Chrám Matky Božej. O kilometer ďalej sa zas vpravo objavili paláce Louvre. Bývalo to sídlom moci francúzskych kráľov. Až do roku 1682, keď sa mocný Kráľ Slnko, Ľudovít XIV. presťahoval do Versailles. Na tridsiatom kilometri sme zas po ľavej strane cez Seinu míňali modernú dominantu mesta, Eiffelovu vežu. Tam, na Place de Varsovie stál v dave povzbudzujúcich, čo lemovali celú trasu, človek so severokórejskou vlajkou.
Dlhý beh je dobrý medzi iným aj tým, že má človek dosť času na to, aby si premyslel veci, na ktoré inak nemá kedy. Aj keď po tridsiatich kilometroch sú svaly na nohách „nafúknuté“ a tuhnú, uvažovať sa dá. A ja som vtedy premýšľal nad nezmyselným jadrovým vydieraním, ktorý v týchto dňoch rozohrali pohlavári Severnej Kórey. Lebo strašiť je zdanlivo ľahká a lacná politika. Ibaže často zatiahne tých, čo ju rozohrali tam, kde možno pôvodne ani nechceli. A spôsobí potom obrovské ľudské tragédie, ktorým sa v jednej chvíli už nebude dať zabrániť. Keby sa páni z Pchjongjangu radšej usilovali presadiť podľa civilizovaných pravidiel! Tak ako pri maratóne. Inak tá ich vlajka tam nemala žiaden zmysel.
Záverečné kilometre maratónu viedli cez Bois de Boulogne, známy „bulonský lesík“, ktorý bol v minulosti poľovným revírom francúzskych kráľov. V súčasnosti je to verejný park na západnom okraji Paríža. Kilometer pred cieľom pretekárov vítala „úderka“ vinárov z Bordeaux a ponúkala malý pohárik červeného vína. Vyčerpaní bežci nevšímavo prebiehali okolo nich, až som sa čudoval. Ja som neľutoval minútu času a dal som si.
Do cieľa na triede maršála Focha, z druhej strany Víťazného oblúku som dorazil dvadsaťdeväť tisíc šesťstodvadsiaty deviaty. Za niečo viac ako dvojnásobok času, ktorý na to potreboval víťaz pretekov Peter Some z Keni. Ibaže on nebol mojim súperom. Na uliciach Paríža som mal iba jediného súpera. A s ním som sa vysporiadal. Spomedzi päťdesiat tisíc pretekárov som ním bol ja sám.