V uplynulom týždni navrhol americký viceprezident Joe Biden na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vytvorenie transatlantickej zóny voľného obchodu. Teda zrušenie tradičných ekonomických ochranárskych bariér medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou. Zároveň, v ten istý týždeň francúzsky parlament zrušil základné pravidlo pre tradičnú podobu najstaršej spoločenskej inštitúcie – rodiny. Francúzsko sa tak pridalo k štátom, ktoré uznávajú manželstvo ľudí rovnakého pohlavia. Sú to dve celkom odlišné udalosti, ale jedno majú spoločné. Obe sa týkajú sféry slobody. Teda hodnoty, ktorej sme kedysi veľmi verili. Hlavne v čase, keď bolo slobody málo. Keď nám ju upierali. Veď u nás to boli hlavne kresťania, čo stáli za komunizmu v prvej línii zápasu o slobodu. A kresťanskí demokrati sa i neskôr stali vlajkonosičmi tvrdej konfrontácie s autokratickým režimom, čo po roku 1993 ohrozoval slobodu v novom štáte. A dnes sa na nás zo sveta zrazu valia správy, ktoré môžu poctivého kresťanského demokrata v jeho vrúcnom vzťahu ku tak vzácnej hodnote, akou preňho doteraz bola sloboda, dosť znepokojiť. Ako sa má stavať k tak razantnému rozširovaniu sféry slobody človeka v situácii, keď je presvedčený, že to jeho spoločnosti škodí? Keď ju to rozkladá?
Tá prvá správa je iste grandióznym plánom. Odbúranie colných bariér medzi Amerikou a Európou vytvorí mohutný trh, zvýši ekonomický potenciál oboch kontinentov. Ale bude to super pre tých, čo budú aktívni, tvoriví, schopní vstupovať do najširšej konkurencie, teda pre silných a schopných. Tí, čo takí nebudú, neuspejú. Malá krajina bude musieť uvažovať, v čom môže obstáť, lebo nebude mať zdroje na to, aby súťažila vo všetkom. Slovensko má čo robiť, aby obstálo už v Európskej únii. Lenže späť to už nejde. Ochranárstvo mohlo pomôcť, ale iba nakrátko. A iba zdanlivo. Lebo vychovávalo ľudí, čo neboli zocelení, aby uspeli v širšom kontexte.
Je stále jasnejšie, že rozširovanie sféry slobody, teda odbúravanie bariér, uvoľňuje veľké sily, generuje úžasné príležitosti, ktorým nesloboda nikdy neumožní sa rozvinúť. Avšak sloboda dáva šancu človeku obstáť iba ak sa bude oháňať. Vyžaduje aktivitu, ducha, inšpiráciu, a v dlhodobejšom horizonte, predovšetkým mravnú silu. Pohodlný iba neuspeje. Nedostatok mravnej sily je však ďaleko zničujúcejší. Už i preto, lebo ho často podceňujeme. Pretože dôsledky mravného rozkladu slobodnej spoločnosti sa dostavujú až po dlhšom čase. Vtedy už môže ísť o prežitie. V tomto kontexte vníma kresťanská demokracia i minulo týždenné rozhodnutie v Paríži..
Aká by teda mala byť kresťanstvom inšpirovaná politika, ak sa v mene väčšej slobody siahne i na prirodzený zákon? Lebo nerobme si ilúzie! Ide o trend, ktorý je na vzostupe. Štát za štátom opúšťa tradičný model rodiny, a kde sa tak stalo, zdá sa, že je to už nevratné.
Nie je nikdy dobre rútiť sa do vopred prehratej vojny. A nie je dobre, keď musíme v zápase neustále ustupovať. Potrebujeme ofenzívnu stratégiu.
Myslím si, že našou povinnosťou zostáva upozorňovať. Pokojne, dôsledne a podľa možnosti s láskavou starosťou o náš spoločný osud. Nie odsudzovať, nie sa pohoršovať, ale zdôrazňovať tak, ako to kedysi napísal Apoštol národov: v slobode môžeme všetko, ale nie všetko je nám na osoh. Ak budeme slobodu užívať proti našej prirodzenosti, bude to našu spoločnosť rozkladať. I veľké civilizácie zanikli, keď sa opovážili siahnuť na samotné základy toho, čím je človek.
Z toho iste vyplýva, že keď to budeme zdôrazňovať, tak bude úplne logické, že nikto nemôže od nás očakávať, aby sme takéto návrhy podporili. Budeme dôsledne a vždy proti nim.
Keď však už takýto návrh niekde prejde, tak ako sa to stalo teraz vo Francúzsku, nerobme hneď z toho tragédiu. Veď čo sa tým v spoločnosti zmení? Prijatý zákon počet homosexuálnych párov nijako nerozmnoží. Tie napokon existujú aj bez zákona. A sú suchou ratolesťou, ktorá už ovocie neprinesie. Rozhodujúcou stratégiou kresťanských demokratov by mala byť predovšetkým starosť o zelený strom!
Pretože úžasné na slobode je nielen to, že prináša veľké príležitosti a podnecuje rozvíjanie tvorivých síl v človeku a v spoločnosti, ale zároveň i to, že celkom spravodlivo v nej odpadávajú tí, čo spohodlneli. A že to, čo v sebe nemá život, odumrie aj samo. My, kresťanskí demokrati, sa sústreďme radšej na to, v čom život je.
Bojujme preto s oduševnením za slobodu ďalej a spoľahnime sa, že práve v nej sa napokon prirodzený zákon vždy presadí!