V piatok som v prešovskom divadle Jonáša Záborského prežil nádherný večer: spomienku na nášho skvelého priateľa, aforistu, a zároveň všestranného politika a príkladného kresťana Milana Gaľu. Pred plným hľadiskom s moderátorom Danom Damerom spomínali na svoje zážitky s Milanom jeho dlhoročný prešovský súputník Jozef Polačko, známa módna návrhárka Lýdia Eckhadt, skvelý karikaturista Peter Sedlák, a napokon ja, ako Milanov druh z verejného života. Atmosféru vynikajúcim spôsobom dotváral klavirista Andy Belej. Stretnutie sa uskutočnilo z dvoch, vlastne z troch dôvodov. Prvým bolo, že nedeľu by sa Milan dožil šesťdesiatky. Druhým bolo uvedenie poslednej Milanovej knižky aforizmov “Samohlášky” do života. A tretím dôvodom bolo prázdne kreslo na javisku. Bolo to Milanovo kreslo. I keď si ho Pán minulý rok povolal k sebe, Milanov optimizmus, jeho duch a jeho priateľstvo tu bolo s nami.
I keď sme to všetci dávno vedeli, je dobre si to pripomínať: Milan Gaľa bol všestranne činným človekom. Všade kam prišiel, bola odrazu dobrá nálada. Nielen preto, lebo bol chodiacou encyklopédiou vtipov, ale celým prístupom k životu a k ľuďom. Platilo to i v tých najvypätejších situáciách, čo sme spoločne zažili v politike. A Milan nebol z tých, čo do nej vstúpili nakrátko, aby si splnili nejaký vlastný záujem. Patril k ľuďom, čo chcú svojou verejnou službou prispieť k tomu, aby sa náš svet stal lepším miestom pre život nás všetkých. S týmto idealizmom čelil i dakedy drsnej politickej realite po celé dve desaťročia. Tak ako všade, i v politike, mu nešlo o to, aby prenikol do učebníc, ale len a výlučne k srdciam ľudí, ktorých v tejto službe stretával. A to sa mu neskutočne darilo.
Milan Gaľa bol umelcom života. Humor, s ktorým k nám prichádzal, nielen reprodukoval, ale i vymýšľal. A rozosielal ho celému okruhu svojich priateľov esemeskami. Dodnes sme si viacerí mnoho z toho zachovali. To najlepšie vydal v troch knižkách aforizmov. Posledná z nich vyšla až po jeho smrti, a v piatok ju Milanova dcéra s moderátorom symbolicky odovzdali slovenským čitateľom. Milanova schopnosť rozdávať dobrú náladu tak môže pôsobiť ďalej, i keď on sám momentálne medzi nami nie je.
Spomenuli sme tiež na celú plejádu ročníkov takzvaných Prešovských fašiangov. Tie Milan organizoval spolu s Jozefom Polačkom. Jozef pripomenul kadečo, čo sme mnohí zažili, prezradil i čo-to zo zákulisia a príprav, o čom sme vtedy nevedeli, a napokon s Milanovým synom zaspieval pieseň Lipová lyžka, ktorá bývala kultovým zakončením Prešovských fašiangov.
Lýdia Eckhardt pripomenula príjemný zovňajšok a i štýlový imidž, typický pre Milana. Lebo dobrý obsah potrebuje i primeranú formu, inak sa k druhým ľuďom nedostane. A pre Milana boli druhí ľudia na prvom mieste. Bol elegánom kvôli nim. Teda nám všetkým, čo sme sa s ním stretávali. Ako povedal, myslím, Peter Sedlák, ktorý s Milanom spolupracoval na jeho knižkách aforizmov, že prvé, čo si pri ich úvodnom stretnutí všimol bolo, ako bol Milan starostlivo učesaný. Pretože i zovňajškom možno dávať ľuďom okolo nás na vedomie, že nám na nich záleží.
I keď sme v piatok v prešovskom divadle spomínali na Milana Gaľu, vlastne to nebolo len o ňom. Bola to príležitosť zamyslieť sa i nad zmyslom nášho pozemského života vôbec. Často prikladáme nenáležitý význam tomu, čo v skutočnosti dôležité nie je. Čo pominie rýchlejšie, ako sa nazdáme. Práve Milanov príklad nám ukazuje, že to, čo pretrváva, to, čo robí život krajším, hlbším a i veselším, je cesta k srdciam iných ľudí. Iba to má naozaj zmysel. Milan Gaľa bol tak príkladom kresťana, ktorý nebol ani svätuškárom, ale ani blesky metajúcim fanatikom. Svojim životom ukázal, ako je možné napĺňať najdôležitejšie, a vlastne jediné prikázanie Zakladateľa kresťanstva. A to i v prostrediach, kde by sme to možno niekedy veľmi nečakali. Prikázanie lásky. K Bohu a k blížnemu.
Preto býval Milanov situačný humor síce trefný, ale vždy láskavý. Nechcel ním nikdy nikoho zhodiť . Lebo humor vie byť aj krutý. Ten Milanov však smeroval vždy voči komickým skutkom a situáciám, neposmieval sa človeku. A hlavne, v jeho aforizmoch, vtipoch a celom prístupe k životu, dominoval optimizmus. A bol nákazlivý. Lebo ako píše o možnostiach vo svojej poslednej knižke, „V lepšom prípade sa všetko na dobré obráti!“
Naplnený týmto nezlomným Milanovým optimizmom sme v piatok večer z prešovského divadla odchádzali so zážitkom onoho “lepšieho prípadu”. S hrdosťou, že tam hore máme skvelého priateľa!