Pred dvoma rokmi nastúpila takzvaná úradnícka vláda Ľudovíta Ódora. Viacero mojich priateľov mi dodnes hovorieva, že to bola vláda, akú by si predstavovali nielen ako prechodnú. Priniesla slovenskej spoločnosti na pár týždňov pokoj. Lebo jej úlohou bolo iba doviesť Slovensko k slobodným voľbám. Nemali a nechceli sme sa púšťať do straníckych zápasov, a aj keď nás opozícia tvrdo kritizovala, my sme na to v zásade nereagovali. Usilovali sme sa venovať svojim rezortom a zabezpečiť, aby štát do odovzdania moci po voľbách fungoval.
Myslím si, že by to mohlo byť inšpiráciou pre súčasnú opozíciu: sústrediť sa prednostne na to, čo potrebuje štát a nie na stranícku ruvačku. Ísť po krku vláde, dôsledne, stále a vo všetkom, štylizovať sa do podobnej pózy, ako to robil Fico pred voľbami, len s opačným znamienkom, je nielen nenápadité, ale voči budúcnosti je taká politika krátkozraká. K čomu by bolo iba pokračovanie krátkodobého striedania sa smrteľne znepriatelených frontov, bez vízie budúcnosti? Jedno volebné obdobie jedni, tí zrušia všetko, čo spravili tí pred nimi, a v ďalšom zas naopak. Tak sa nikam nedostaneme. Slovensko potrebuje iný koncept. Menej hádavý, ale o to premyslenejší. Hlavne pokiaľ ide o životne potrebné spoločenské a ekonomické reformy. Ak sa tu taký zjaví, potom sa ukáže, kto na ňom dokáže tvorivo spolupracovať. A aj, ako by sa dalo pokojnejšie žiť. Úradnícka vláda spred dvoch rokov nám naznačila, že by sa to aj u nás dalo.