V dnešnej inflácii veľkohubých politických vyhlásení rozličných národných i svetových vodcov, ktoré nemajú žiadnu reálnu váhu a vážne ich nemyslia ani ich autori, dokonca už vtedy, keď ich vyslovili, sa to, čo sa prihodilo teraz Putinovi, možno rýchlo z našej pozornosti vytratí. Ale treba sa nad tým zamyslieť. Ruský prezident vyzval ukrajinského prezidenta na priame rokovanie o mieri a sám naň neprišiel. Myslím si, že ako už neraz, zle odhadol svojho protivníka. Ľstivý pán Kremľa zrejme naisto očakával, že ak nebude vopred súhlasiť s tridsaťdňovým prímerím, ktoré požadujú Ukrajinci a Európania, tak Ukrajinci neprídu. A asi by ani neprišli, ale ich európski priatelia Zelenského múdro presvedčili, že by to bola voda na hybridný mlyn ruskej vojnovej propagandy. A tak to bol napokon Putin, kto musel urobiť ten zdanlivo nepochopiteľný krok, a napriek tomu, že to bola jeho iniciatíva, tak sám ju potopil skôr, ako sa mohla stať skutkom.
Prečo vlastne neprišiel? Nazdávam sa, že z dvoch dôvodov. Jednak nechce skončiť podnik, ktorý začal, stojí ho veľmi veľa, a výsledky, ktoré by mali nejaký politický obsah, nemá. Pretože vojnu začal s tým, že už vtedy nedocenil súperove sily. A ako veľmi presne píše jeden z najväčších odborníkov na vojenskú stratégiu Clausewitz, vojnu je ľahko začať, ale oveľa ťažšie skončiť. Putin na takúto záverečnú fázu svojho dobrodružstva nemá hru. Tak mu nezostáva nič iné, len v ňom pokračovať.
Druhý dôvod, pre ktorý do Turecka cestovať naozaj nemohol, je Putinova historizujúca poverčivosť. Ako by mohol ísť rokovať o skončení vojny do centra mocnosti, s ktorou jeho niekdajší predchodca cár Mikuláš I. v polovici 19. storočia rozpútal Krymskú vojnu, ktorú napokon potupne prehral? Ruské ambície vtedy smerovali ku kontrole Bosporu a Dardanel, domnievali sa, že oslabená Osmanská ríša a jej centrum Carihrad (Istanbul) budú ľahkou korisťou, tak sa rozhodli pre vojnu. I vtedy to zle odhadli. Dotkli sa tým totiž aj geopolitických záujmov západoeurópskych mocností, ktoré sa rozhodli Turkom pomôcť. Zaostalé Rusko nebolo schopné dlhodobo vzdorovať a napokon krvavá avantúra skončila pre Rusko potupne. Ako píše ruský spisovateľ Michail Zygar, „Mikuláš I. sa s tým nedokáže zmieriť a spácha samovraždu – hoci v ruských učebniciach sa táto skutočnosť takmer nikdy nespomína“ („Vojna a trest“, Vydavateľstvo Absynt 2023, str. 109). Rusko bolo na dne a Mikulášov nástupca cár Alexander II. bol nútený zrušiť nevoľníctvo a predať územie Aljašky Američanom.
Nie, Putin do Turecka rokovať o mieri v „II. krymskej vojne“ sotva niekedy pôjde. Bude ju musieť zrejme prehrať. A prehrá ju.