S Mariánom Mikloškom som sa spoznal na ustanovujúcom zjazde KDH 20. februára 1990. Počas úvodnej, slávnostnej časti nás dvoch posadili pod predsednícky stôl, aby sme spracovávali prihlášky do diskusie, ktoré prichádzali od tisícky delegátov formujúcich sa kresťansko-demokratických klubov z celého Slovenska. Kresťania museli štyridsať rokov mlčať, tak záujem vysoko prevyšoval časové možnosti podujatia. V tom čase som poznal jeho dvoch bratov, ktorí v tých dňoch už boli aj verejnosti známi. „Ja som ten tretí. Normálny,“ povedal mi na úvod. Marián zostal neúnavným robotníkom zápasov o lepší svet, netlačil sa do žiadnej verejnej funkcie, ale práve na takých ľuďoch stálo KDH vo svojich bohatierskych časoch. Okrem práce a bojovnosti, vnášal medzi nás i dobrú náladu, vďaka svojmu radostnému založeniu. Všetko to veľmi potrebujeme aj v tejto dobe, ale trochu toho radostného postoja k životu azda najviac. Dnes sme sa s Mariánom v Nitre rozlúčili. Som vďačný, že som vo svojom živote stretol takého kamaráta!