Novým poľským prezidentom bude muž, ktorý je za vystúpenie Poľska z Európskej únie, obdivovateľ sebastredného amerického prezidenta, kandidát fundamentalistickej poľskej pravice Karol Nawrocki. Ja by som ho nevolil, ale darmo, voliči tak rozhodli, treba to rešpektovať. A zamyslieť sa nad tým. Jeho súper vsadil na to, že bude tvárou moderného Poľska a síce tesne, ale prehral. Vo Varšave mu to stačilo, ale v celej krajine s takou víziou neuspel. Možno i preto, lebo proeurópska Tuskova vláda sa správa voči svojim konzervatívnym predchodcom v mnohom veľmi podobne, ako u nás Ficova voči našej opozícii. A na prvý pohľad to vyzerá, že Európa má v tomto prípade dvojaký meter. Ja viem, že je to zložitejšie, ale v politickom zápolení sa skôr zjednodušuje, ako rozlišuje.
Veľmi presne tento jav vystihol predseda Centra pre liberálne stratégie v Sofii Ivan Krastev, ktorý v britskom denníku Financial Times písal o tom, ako cynici dnes, bohužiaľ neraz aj pravdivo vyčítajú demokratickým politikom „veľkú lož“ ich pokryteckého správania sa. Použil príklad, že demokratickí politici sa pri správe štátu tvária ako spravodlivý otec, ktorý vo verejnom živote nebude uprednostňovať svoje deti. Ale ich súperi napokon niekde vždy odhalia, že tak trochu (a niekedy i dosť) uprednostňujú. Tí cynickí súperi síce úplne otvorene hrajú iba na „svojich“, ale ani sa farizejsky netvária, že by to tak nemalo byť. A mnohým voličom to imponuje, lebo sa im zdá, že sú aspoň priami. Kým si neurobíme jasno v tomto, pokým na túto pre mnohých azda bezočivú, surovú a nie vždy pravdivú, ale reálne pôsobiacu zbraň nenájdeme poctivú politickú odpoveď, ktorej porozumie aj ľud, tak bude táto sebecká a cynická politika v tom zvyšku demokratických štátov sveta, ktoré takými ešte sú, získavať stále silnejšie pozície. A tak, ako nám to vychrstol do očí americký viceprezident, demokratické elity sa budú čoraz viac báť voličov vo svojich krajinách.
Inak by to bol mimoriadne zaujímavý politický vývoj, v ktorom by sa nepochybne napokon presadilo to, čo je zdravé a dobré. A v dlhodobej perspektíve sa tak istotne aj stane. Ale my žijeme dosť krátkodobo, a záleží nám na tom, aby nám ten malý kúsok zeme, na ktorom sa ešte dá celkom civilizovane a dôstojne žiť, neroztrhali veľkí dravci, pre ktorých sú cynici všetkých krajín ich veľmi užitočnými spolupracovníkmi. A aby nám počas rokov, ktoré tu ešte budeme, znova neurobili zo zvyškov toho nášho civilizovaného sveta to, čo majú oni doma. Preto potrebujeme odvahu predovšetkým k sebareflexii. Bez nej budeme v zápase o lepší svet hrať stále s čiernymi figúrkami.