Milá pani Anna, dámy a páni,
sme na tomto mieste po roku zasa a tak, ako po všetky tie roky doteraz, voláme po naplnení spravodlivosti. Utrpenie a smrť mladého človeka, zločin, ktorý sa nestal sám od seba, ale niekto ho zosnoval, vykonal, súhlasil s ním a dokonca bránil tomu, aby sa riadne vyšetril, to všetko predsa nemôže zostať bez spravodlivej odpovede! Ale, priatelia, tento rok sa skúsim v tomto zamyslení trochu posunúť.
Položme si otázku, čo by nastalo, keby Kain, ktorý zabil človeka, skončil tam, kde patrí, teda vo väzení? Bolo by to samozrejme spravodlivé. Ale pani Anne by to už syna nevrátilo. Oveľa dôležitejšia by však bola ďalšia otázka, či by sa tak obratom ruky, či presnejšie výrokom jedného súdneho rozhodnutia náš svet, naše Slovensko, stalo spravodlivejším? Lepším?
Myslím si, že treba viac. Oveľa viac. Musíme si aj sami priznať a vyjadriť svoju ľútosť nad tým, že keď sme po roku 1989 vstupovali s peknými ideálmi do verejného života, tak sme zároveň vstupovali aj do priveľmi neposvätných a neidealistických zväzkov s bezohľadnými pragmatikmi, čo v skutočnosti kašľali na všetky ideály a bez škrupúľ sa drali k moci a bohatstvu. Aj my sme zlyhali. Jednak preto, lebo sme sa neraz i my občas trochu nakazili touto mentalitou, ani my sme nezostali imúnnymi voči snu všetkých elitárov dostávať pozvánky do biblických prvých miest v synagógach, ale hlavne tým, že sme nedokázali zabrániť pohŕdaniu ľuďmi, ktorí zostali mimo všetkých privilégií a neskutočnému drancovaniu majetku, a v tomto prípade sme dokonca nezabránili ani vražde. A ešte i dnes sa často čudujeme, kde sa v ľuďoch nášho inak vcelku mierumilovného národa berie všetka tá nenávisť, závisť a hnev. Ako to, že si ideme tak po krku? A kam to takto môže dospieť?
Ak chceme naozaj spravodlivosť, musíme niečo zmeniť! Musíme zmeniť niečo u seba. Lebo iba u seba môžeme začať. Nad mysľou a srdcami druhých nemáme moc (našťastie). Najspoľahlivejšou cestou k takejto ozdravujúcej zmene je znovu si spomenúť na ideály nežnej revolúcie. Na tie krásne a mocné túžby, ktoré v našej domovine vyrástli z kresťanstva. Pred pár dňami sme sa rozlúčili s jedným z prorokov našej doby, s pápežom Františkom. Ten pred časom pri spomienke na zavraždených v katakombách svätej Priscily povedal: „Miesto kresťana je tak trochu všade. Nemáme však v živote nejaké privilegované miesto. Niektorí by si ho priali, sú to kvalifikovaní kresťania. Tí sa však vystavujú riziku, že zostanú kvalifikovanými, ale prestanú byť kresťanmi. Aké je miesto kresťanov? ´Duše spravodlivých sú v Božej ruke´ (Mdr. 3,1). Miestom kresťana sú Božie ruky; je tam, kde chce Boh… V Božích rukách sme bezpeční, nech sa deje, čo sa deje, vrátane kríža…“
Róbertov kríž v skutočnosti má, a nadobudne i v našich očiach zmysel iba vtedy, ak budeme hľadať najskôr Božiu spravodlivosť. A k nej sa nepriblížime silnými slovami politických lídrov, ani aktivitou orgánov činných v trestnom konaní, ale len a len návratom k srdciam nášho roztrpčeného a asi niekedy aj právom nahnevaného ľudu. Každý v okruhu, na ktorý máme dosah. A potom miere, v akej sa nám to bude dariť, sa bude nepochybne napĺňať aj tá ľudská spravodlivosť.