Profesionálna politika

Založenie KDH a voľby do Federálneho zhromaždenia

Od novembra 1989 som sa angažoval pri zakladaní Kresťanskodemokratického hnutia a tým začalo moje pôsobenie priamo v politickom živote. V KDH som sa stal po ustanovujúcom sneme vo februári 1990 členom politického výboru. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 som bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Stal som sa predsedom Brannobezpečnostného výboru Snemovne ľudu FZ. Bola to pre mňa nová problematika. Možno ma KDH nominovalo na túto funkciu vďaka rodinnej tradícii z viestovskej strany. Dôležitá asi bola aj právnická profesia.

Federálne zhromaždenie pre mňa znamenalo ďalšiu vysokú školu. Bolo to totiž obdobie pretvárania nášho právneho poriadku a najmä v tých prvých dvoch rokoch to bolo mimoriadne zaujímavé. Bola do toho vtedy zaangažovaná obrovská skupina vtedajších právnických mozgov. Pretvárali sme právny poriadok z komunistického totalitného na demokratický. Bolo treba prekonávať problémy, na ktoré neexistovali žiadne vzory zo zahraničia. Nebolo totiž možné len tak slepo prijímať to, čo existuje na západe, pretože my sme mali iné skúsenosti. Dodnes to cítime, že v rovnakých podmienkach sa správame trochu inak, ako sa správajú ľudia, ktorí nemali skúsenosť totalitného režimu. Tá skúsenosť má na náš život ešte stále obrovský vplyv.

V tomto období sa okrem toho riešili aj základné mocenské otázky. Na začiatku sme nevedeli, či je komunistický režim ešte obnoviteľný, alebo nie. Nevedeli sme do akej miery pretrváva nejaká tichá konšpirácia bývalých komunistických zložiek. Podliehali sme rozličným konšpiračným teóriám. Nazdávam sa, že hneď od začiatku bolo takmer všetkým rozhodujúcim kľúčovým hráčom jasné, že bipolárne rozdelenie sveta skončilo a že existuje nová geopolitická situácia. Bolo mi jasné, že Slovensko nemôže a nebude neutrálnym prostredím, a preto sme sa možno mali menej báť vecí, ktoré súviseli s minulosťou a viac rozmýšľať nad budúcnosťou. To platí rovnako aj dnes.

S predsedom KDH Jánom Čarnogurským sme boli vtedy dobrí priatelia. Nemali sme ale na všetko rovnaké názory. Vždy som presadzoval, že našim ideologickým súperom je ľavicová postboľševická, pomerne veľmi silná politická generácia, ktorá sa roztratila do viacerých strán. My sme podľa mňa mali byť pravou časťou politického spektra, kde by sme mali spolupracovať so všetkými, ktorí vedia, že bez práce nie sú koláče. S tými, ktorí chápu, že je treba, aby sme sa usilovali v ľuďoch podnecovať podnikavosť. Preto za našich spojencov som považoval predovšetkým liberálov, ľudí, pre ktorých sloboda je veľmi dôležitá. Ako kresťan si myslím, že aj v kresťanstvo, už samotné Kristovo posolstvo, je veľkým posolstvom slobody. K tomuto posolstvu slobody sa v plnom rozsahu prihlásil aj Druhý vatikánsky koncil. Boli to moje základné vnútorné predstavy o tom, ako by malo byť koncipované politické hnutie kresťanov, ktorým bolo KDH a ktoré sa postupne stávalo stále viac a viac politickou stranou. Stále menej bolo pritom otvorené voči iným názorom v ideologickej oblasti a tiež v praktickej politike.

Rozdelenie Československa

V tom období sa dostala do popredia národnostná otázka a štátoprávne usporiadanie. V KDH sme boli trochu opatrní a obávali sme sa samostatnej cesty Slovenska. V hnutí však existovala skupina ľudí okolo Jána Klepáča, ktorí podporovali snahy k vyššej autonómii, či úplnej samostatnosti Slovenska. Ja som vtedy podporoval zachovanie Československa. Myslím si, že sme mali na to dobré dôvody. Dnes však uznávam, že bolo dobré túto skúsenosť samostatnej zodpovednosti za svoje osudy získať. Je to pre nás veľmi cenné najmä v čase nášho vstupu do Európy. Nebudú v nej totiž len idylické vzťahy. Niekedy budú veľmi tvrdé, bude konkurencia, bude to boj o život alebo miesto pod slnkom. Preto je veľmi cenné, že sme už viac ako desať rokov samostatným štátom.

V roku 1992 KDH nedopadlo vo voľbách dobre. Bol som znovu zvolený do Federálneho zhromaždenia. Trvalo to však len krátko, pretože politické rozhodnutie o rozdelení Československa padlo v lete v roku 1992, hneď po voľbách. Vtedy sa dohodli Mečiar a Klaus, ako víťazi volieb v oboch republikách Československa. Rozpad republiky sa uskutočnil ešte do konca roku. Tým skončilo aj Federálne zhromaždenie.

V tom čase som sa stal aj podpredsedom KDH pre vnútornú politiku.

V kresle ministra spravodlivosti

Krátko pred voľbami v roku 1992 som bol na niekoľko mesiacov ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky. Keďže išlo o veľmi krátke pôsobenie sústredil som sa len na niekoľko problémov. Bola to realizácia nového zákona o súdoch a sudcoch.

Vláde som navrhol väčšinu sudcov do funkcie bez časového obmedzenia. Bol to zásadný krok k vytvoreniu nezávislého súdnictva. Okrem toho bolo vtedy pálčivým problémom vyrovnávanie majetku medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. Bolo potrebné posúriť niektoré veci na súdoch, pretože sa nekonalo. Neboli totiž dobre napísané návrhy. Podarilo sa vtedy pomôcť. Považujem to za cenné, pretože ľudia boli v tom období ochotní ísť vidlami jedny proti druhým. Našťastie všetko prebehlo bez násilností. Podarilo sa mi tiež, myslím, za krátku dobu získať dôveru sudcovského stavu.

V kresle vicepremiéra pre legislatívu

Druhá Mečiarová vláda stratila podporu v parlamente v marci 1994. Mečiar bol odvolaný z funkcie premiéra a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka, v ktorej som bol poverený vykonávať funkciu podpredsedu vlády pre legislatívu. Bolo to zas len niekoľko mesiacov.

Išlo o vládu, ktorá upokojila situáciu na Slovensku. Bola to však vláda, ktorá nemala politický mandát a silu riešiť nahromadené problémy, ktoré vyžadovali reformnejšie rozhodnutia. Tie sa odsúvali na čas po voľbách, pretože sme verili, že voľby dopadnú tak, aby sme mohli pokračovať v zostave širokej koalície demokratických síl.

Riešili sme vtedy len najvypuklejšie problémy, ktoré vznikali napríklad v spolužití Slovákov a Maďarov, ako bol tabuľový zákon. Mečiarov minister dopravy Roman Hoffbauer začal odstraňovať tabule s maďarskými nápismi. Vznikol tým problém, ktorý tu neexistoval od vzniku Československa v roku 1918. Od roku 1918 totiž celkom prirodzene, bez zákona, niektoré obce, kde bolo veľa Maďarov alebo Ukrajincov okrem slovenského názvu umiestňovali aj názov vo svojej rodnej reči a nikomu to špeciálne neprekážalo. Vo chvíli, keď to niekto začal odstraňovať, vzniklo veľké politické napätie, ktoré mohlo mať rozličné zahraničnopolitické aj vnútropolitické dôsledky a bolo nevyhnutné, aby sa to právne regulovalo. Chceli sme dať iba zákonnú garanciu tomu, čo sa prirodzene vyvinulo. To bola naša politika v roku 1994 a myslím si, že bola správna.

Túto politiku je potrebné viesť aj ďalej, ak chceme, aby spolužitie v tomto priestore bolo bezproblémové a neexistovali konflikty. Spomínam to, pretože sa tým položil základ čohosi, čo sa potom neskôr stalo mimoriadne dôležitým. Bol to základ zvláštneho demokratického zoskupenia, čo bolo schopné vytvoriť novú politickú generáciu, ktorá porazila tú prvú. Tú, ktorá nastúpila po vzniku samostatnej Slovenskej republiky a počítala so spomienkovým optimizmom z komunistického obdobia. Generáciu, ktorá sa usilovala podnecovať národnostné spory a ktorá z týchto politických energií získavala hlasy. Takáto bola situácia do roku 1998 a myslím si, že sa nám podarilo aj vďaka Moravčíkovej vláde, strategickým politickým rozhodnutiam, práci v opozícii predovšetkým v zápase o priamu voľbu prezidenta dať dohromady novú politickú generáciu, ktorá ponúkla Slovensku nielen samostatnosť, ale aj demokratický slobodný režim. To sa podarilo vo voľbách roku 1998. Tento proces sme vtedy politicky zaštítili vznikom Slovenskej demokratickej koalície. Bol som jedným z architektov tohto vývoja a hrdo sa k tomu hlásim. Podarilo sa nám obrátiť smerovanie Slovenska. Vybrali sme sa do NATO a EÚ.

Ešte predtým sme však v KDH museli zviesť zápas o túto orientáciu. Išlo predovšetkým o oblasť bezpečnostnej politiky, kde práve predseda Ján Čarnogurský predstavoval názor, ktorý bol proti vstupu do Severoatlantickej aliancie a ja som bol zas protagonistom zápasu za vstup. Napokon väčšinu získala podpora vstupu do Severoatlantickej aliancie. Bolo to v rokoch 1995-96. Bolo to mimoriadne významné práve preto, aby mohlo vzniknúť široké demokratické zoskupenie pre voľby 1998. Bolo to tiež obdobie, kedy sa na politickej scéne Slovenska zjavil Mikuláš Dzurinda.

Spolupráca s Mikulášom Dzurindom a pôsobenie v parlamente po roku 1998

Mikuláša Dzurindu som podporil v roku 1996 ako protikandidáta na predsedu Kresťanskodemokratického hnutia. Bola to pre mňa vnútorne veľmi ťažká ľudská dilema, pretože Jána Čarnogurského som poznal omnoho dlhšie. Vážil som si ho a vážim si ho dodnes. Považujem ho za človeka, ktorý priniesol pre túto krajinu veľa. Mal dlhodobý strategický rozmer. Mikuláš ho v tomto rozsahu nemá. Napriek tomu sme s ním dokázali veľmi úzko a dobre spolupracovať, pretože ja som bol vždy vnímavejší pre dlhodobejší rozmer a on bol zas mužom okamihu, ktorých politika vždy potrebovala. Vedeli sme sa dobre dopĺňať. Naša spolupráca bola prakticky až do roku 2003 celkom plodonosná a dobrá. Jej výsledkom bol aj úspech v parlamentných voľbách v roku 1998, po ktorých sa Mikuláš Dzurinda stal predsedom vlády. Ja som zostal v parlamente. Priznávam, že mi to bolo vtedy trochu ľúto. Nie z materiálnych dôvodov, ako mi to niektorí pripisovali. Dôvodom bolo, že som chcel byť pri tvorbe výkonnej politiky. Aj keď som pri nej bol aj v parlamente, pretože sme do značnej miery s Mikulášom úzko konzultovali problémy. Myslím, že som v parlamente odviedol kus práce. Zavŕšili sme ideu priamej voľby prezidenta, ktorú som ťahal od roku 1996. Začalo to petičnou akciou a zmareným referendom. V roku 1999 sa táto idea stala skutočnosťou. Prijali sme ústavný zákon a na koniec bol zvolený priamou voľbou prvý prezident.

V roku 2001 som sa podieľal na rozsiahlej ústavnej reforme. Jej hlavným duchovným otcom bol Peter Kresák. Pri prípravách spolupracovali aj Ladislav Orosz a Pavol Hrušovský. Bola to demokratizácia nášho ústavného práva. To, čo v roku 1992 bolo do značnej miery účelové a v živote demokratických štátov prekonané sme jednoducho zmenili. Dnes môžeme povedať, že naše ústavné právo zodpovedá najprísnejším požiadavkám.

V kresle ministra vnútra

V roku 2001 sa situácia v bezpečnostných zložkách začala zhoršovať. Bolo potrebné urobiť aj personálnu zmenu a premiér sa rozhodol, že vymení vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera. Zároveň ma požiadal, aby som prevzal zodpovednosť za tento rezort. Na konci mája 2001 som sa stal ministrom vnútra. Bolo to rok pred voľbami. Musel som urobiť viacero aj ľudsky veľmi nepríjemných personálnych opatrení. Odvolal som vedenie policajného zboru, šéfa vyšetrovačky, inšpekcie a pokúsil som sa využiť rok do volieb na zmeny v policajnom zbore a v rezorte, ktoré by viedli k zvýšeniu dôveryhodnosti. Snažil som sa, aby policajný zbor plnil svoje úlohy. Bojoval s kriminalitou a organizovaným zločinom. Položili sme vtedy základy pozitívneho vývoja, ktorý dnes pokračuje. Ministerstvo vnútra však nie je len ministerstvom polície. Má aj iné zložky, ktoré ma zaujímali. Do rezortu patrí verejná správa, kde bolo možné urobiť veľa zaujímavej práce v jej reforme. Bolo to však len krátke obdobie. Krátke na to, aby bolo možné zrealizovať viac pozitívnych zmien.

Na ministerstve obrany

Po parlamentných voľbách v roku 2002 som sa stal ministrom obrany, na ktorom som pôsobil rok. V tomto rezorte už bola rozbehnutá reforma ozbrojených síl a bola rozbehnutá veľmi dobre. Každá spoločenská zmena sa však týka životov miliónov ľudí a je treba, aby sa každý reformný krok vyhodnocoval. Zároveň sa menili podmienky a silokrivky vo svete. Ministerstvo obrany bolo mojím prvým kontaktom so zahraničnou politikou. Začal som sa veľmi intenzívne zaujímať o to, čo sa deje vo svete. Ako sa mení ťažisko základných síl, ktoré pôsobia vo svete. Akú úlohu hrá Európa, Spojené štáty a čo v tom môže a čo by malo hrať Slovensko. Tieto niektoré zásadné otázky dnes nemá celkom jasne vyriešené ani naša diplomacia, teda naše ministerstvo zahraničných vecí. Z praktických dôvodov som bol nútený na niektoré otázky si dávať konkrétne odpovede. Musel som totiž riešiť projekty, ktoré sme mali za úlohu v rámci V4. Bolo veľmi dôležité, aby som si urobil jasno v tom, čo je pre nás vôbec zaujímavé v čase, keď vstupujeme do NATO a Európskej únie. Musel som si na tieto veci dávať odpovede aj z hľadiska širšej stratégie. Sú to otázky, ktoré sú živé a na ktoré musí hľadať odpovede praktická politika. Preto bolo moje pôsobenie na ministerstve obrany mimoriadne zaujímavé a len veľmi nerád a ťažko som odchádzal pred rokom z tohto ministerstva.

Konflikt s Mikulášom Dzurindom

Dôvodom pre môj odchod z funkcie bolo rozhodnutie už nerobiť kompromisy so svedomím v rozhodnutiach, ktoré som považoval za nesprávne alebo podfarbené rôznymi záujmami, s ktorými nesúhlasím. To bol aj prípad návrhu na odvolanie vtedajšieho riaditeľa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša. Premiér Mikuláš Dzurinda ani verejnosti, ani nám nepodal dostatočné zdôvodnenie, prečo mal byť odvolaný. Bolo to všetko na pozadí zvláštnej konšpiračnej hry, ktorá získala názov a slávu ako tzv. Skupinka. Je to čosi, na čo ani ten ďalší rok nedal odpoveď. Povedal som si vtedy, že nepodporím rozhodnutie, keď neviem, čo je za tým a keď si sám myslím, že existujú aj iné ako verejné záujmy. Preto som napriek tomu, že premiér mi avizoval moje odvolanie, ak nebudem hlasovať za odvolanie Mojžiša, odmietol mu v tomto prípade pomôcť. Premiér potom splnil, čo povedal. Podal návrh na moje odvolanie z vlády a tiež na odvolanie zo straníckej funkcie. Bolo mi to ľúto, pretože sme mnoho rokov spolupracovali, ale aj pretože som vykonával zaujímavá činnosť. Odviedol som dobrú prácu pre svoju vlasť a bol by som v nej rád pokračoval. No nie za akúkoľvek cenu. Po odvolaní som sa vrátil do parlamentu.

Slobodné fórum

V parlamente ma podporili niektorí poslanci. Podporu som tiež získal po celom Slovensku. Z tejto podpory vzniklo hnutie, ktoré pôsobilo najskôr v SDKÚ a neskôr z neho vystúpilo. Toto hnutie sa stalo širším ako vnútrostraníckou platformou. Vzniklo politické hnutie - Slobodné fórum. Tieto procesy pripravili súčasnú vládu o väčšinu v parlamente. Vláda tým zúžila svoj akčný politický rádius. Mal som predstavu ako pokračovať v tom, o čo som sa vždy snažil. O isté dorozumenie medzi politikou inšpirovanou kresťanstvom, kresťanskou tradíciou a kresťanským pohľadom na život a zápasom o slobodu, ktorý prebiehal v priebehu môjho celého života a je stále aktuálny. Usiloval som sa o to už v KDH , potom v SDKÚ, ktorú sme založili v roku 2000 po tom ako začali v SDK prevažovať izolacionistické sklony pôvodných materských strán. Usiloval som sa, veril som, že je možné túto myšlienku presadzovať aj napriek negatívnym skúsenostiam. Rozhodol som sa pustiť do tretieho projektu. Musím konštatovať, že sa to nevydarilo celkom tak, ako som si to predstavoval na začiatku. Došlo k čomusi, k čomu bežne nedochádza na ustanovujúcich zjazdoch alebo snemoch strán. Pripravoval som čosi, čo malo byť výsledkom spoločného diela a moji spolupracovníci sa rozhodli vytvoriť stranu, v ktorej sa usilovali získať pozície. Mohli sme sa však na tom dohodnúť dopredu. Dohoda bola ale iná. Trochu ma to preto zaskočilo. V tejto chvíli nie som si ani celkom istý, že či tá životaschopnosť toho, z čoho sme začínali nebola vlastne zlým začiatkom zásadným spôsobom ohrozená. Patrí však k bežným kresťanským zásadám, že na nalomenú trsť nedolomíš. Nechcem byť preto ten, ktorý niečo dolomí. Myslím, že ustanovujúci snem nebol šťastný. Ako politik, ktorý má 15 ročnú skúsenosť, mohol som byť viac pripravený. Súčasťou dôvery voči tým, s ktorými spolupracujete je však aj to, že nepreverujete ich kroky. Takže aj keď mi prichádzali informácie o tom, že sa niečo chystá, nechcel som si to preverovať. Zdalo sa mi, že by to znamenalo nedôveru. Mne stačilo slovo, že to tak nie je. Lenže ukázalo sa, že slovo neplatilo.

Ja som pätnásty rok vo verejnom živote Slovenska a patrím k reformnému prúdu. Navyše vždy som bol a chcem zostať kresťanským demokratom. Preto som musel z vývoja v Slobodnom fóre vyvodiť záver. Mal som dve možnosti: buď byť v trvalom konflikte so zvyškom vedenia SF, s ktorým sme sa prestávali zhodovať prakticky vo všetkých významných politických otázkach, alebo byť v konflikte so svojim presvedčením.
Preto som sa napokon rozhodol vystúpiť zo Slobodného fóra. Svoje rozhodnutie som oznámil 23. októbra 2004. Zároveň som oznámil, že síce zostávam v čase tohto oznámenia nezávislým poslancom, svoju politickú podporu chcem však venovať kresťansko-demokratickej politike a jej nositeľovi Kresťanskodemokratickému hnutiu.

MISIA 21 

Na jar v roku 2005 ma viacero mojich priateľov požiadalo, aby sme našli nejakú organizačnú formu, v ktorej by sme spoločne rozvíjali našu ideu modernej kresťanskej demokracie. Po viacerých rozhovoroch sme sa napokon rozhodli založiť ideovú politickú stranu. Nazvali sme ju MISIA 21, ako našu politickú misiu pre dvadsiate prvé storočie. Po mnohoročných skúsenostiach s praktickou politikou som si bol vedomý, že takáto politická strana nemá šancu na volebný úspech, ale zároveň som bol presvedčený, že premýšľať o tom, aká by mala byť nová kresťanská politika, má zmysel.

Napriek tomu MISIA 21 sa zúčastnila parlamentných volieb v roku 2006 ako aj európskych volieb v roku 2009. Ako sa dalo čakať, a ako som napokon aj predpokladal, bez výraznejšieho úspechu. To nás ale neodradilo od teoretickej práce. MISIA 21 prijala na jeseň v roku 2008 pozoruhodný program Nová kresťanská politika. Azda neskromne, ale som presvedčený, že oprávnene možno povedať, že tento program vytyčuje hlavné smery kresťanstvom inšpirovanej politiky pre súčasnú dobu.

Tejto téme som sa venoval aj vo svojej publicistickej práci a zavŕšil som ju vydaním rozsiahejšej knižky s názvom "Medzi anarchiou a tyraniou". Vydal som ju koncom roku 2009 vo vydavateľstve Serafin.

Späť v KDH

Po tom, ako bol na jeseň v roku 2009 zvolený za predsedu Kresťanskodemokratického hnutia Ján Figeľ, a po niekoľko mesačnej diskusii vo vnútri MISIE 21, sme sa dohodli o zániku ideovej strany o vstupe členov MISIE 21 do KDH. Prechod sa uskutočnil vo februári a marci roku 2010. Do KDH som sa vrátil s tým, že svoje skúsenosti a sily chcem ponúknuť práve v tom, čomu sa po celý svoj politický život venujem: reforme kresťanskej politiky. Márne totiž budeme reformovať štát a spoločnosť, ak nedokážeme k tomuto cieľou nasmerovať i základné predstavy o živote človeka a spoločnosti, ktoré nám poskytuje náboženstvo. Kresťanstvo nie je klub, ani nejaké know-how, ale je totálnym formátom pre náš život. Ak sme schopní tento radikalizmus kresťanského učenia premietnuť i do našej verejnej činnosti, tak budeme schopní spoločnosť meniť tak, aby to bolo k spoločnému úžitku všetkým. Každá iná spoločenská reforma totiž smeruje len k uspojovaniu osobných a skuponových záujmov tých, čo sa dostanú k moci. K sebectvu. Len kresťanská politika dokáže ponúknuť iný rozmer. Aby sa jej to podarilo, musí mať ale vnútornú silu, reformovať sa predovšetkým sama.

S týmto zámerom som sa vrátil do KDH. Chcem sa pokúsiť tomu pomôcť.