O politiku som sa začal zaujímať počas Pražskej jari v roku 1968. Keď v lete prišli Rusi, mal som trinásť a pol roka, ale vedel som, že je to zlyhanie politiky. Pokračovanie inými prostriedkami, povedal by klasik. Bol som vtedy presvedčený (a som aj teraz), že sme sa mali brániť. Vyrastal som v nekomunistickej rodine s povstaleckými tradíciami a na politickú prácu som sa i v dobe normalizácie systematicky pripravoval. Do verejného života som sa zapojil od prvých dní revolúcie v roku 1989. Bol som pri vydaní výzvy na zakladanie kresťanskodemokratických klubov. V rokoch, ktoré prišli potom, v slobodnom režime, som sa zúčastnil všetkých zápasov o to, aby sme si ho udržali. V parlamentoch, vo vládach i v opozícii. O všetkom tom som aj premýšľal, publikoval som kopu článkov a niekoľko knižiek. Učil som na viacerých vysokých školách. Ospravedlňujem sa za túto samochválu, nemá to byť samochvála, lebo som si dobre vedomý aj mnohých chýb a omylov, ktorým som sa nevyhol. Ale píšem to preto, lebo ma už trochu unavuje vstupovať do diskusií s ľuďmi, ktorí toto všetko nezažili, neštudovali, nepremýšľali o tom, nemajú žiadne skúsenosti, ale neprekáža im hovoriť o tom, čo sa im dnes nepáči, že to tu ešte nikdy nebolo. A keď im chcem pripomenúť, že bolo, a že nie je všetko tak, ako by to chceli vidieť, tak nie sú ochotní sa nad tým ani zamyslieť. Našim verejným životom zmietajú emócie a to nie je dobrý radca. Aj politika je remeslo a umenie, ktorému sa treba učiť. Verte, že bez toho, iba s emóciami, zoči-voči skúseným technikom moci, nemáte šancu!