Toto nie je čas na nariekanie. A nepomôžu nám ani námestia, ani rozličné parlamentné obštrukcie. A ani odchádzajúca pani prezidentka. Parlamentná väčšina je neúprosná politická sila. Ak tomu nedokážeme realisticky pozrieť do očú, tak nám tie naše zostanú len na plač. Nikdy by sme neboli Mečiara odstavili od moci, keby sme sa boli správali iba takto. Museli sme si nájsť cestu k prezidentovi, ktorý bol pred zvolením vcelku poslušným Mečiarovým podpredsedom, a hlavne museli sme vybudovať novú mocenskú alternatívu. Takú, ktorá dokázala nielen uspieť vo voľbách, ale potom aj vládnuť. A premeniť Slovensko na inú krajinu. Tou alternatívou vtedy boli politické strany, ktoré boli veľmi rozdielne. Historicky, ideovo a mali často celkom protichodné záujmy. Ale, dá sa to. Len je to veľmi prácne. Vyžaduje to veľa trpezlivosti, tvorivosti, výdrže a aspoň štipku politického majstrovstva. A nezabudnime: dvakrát do tej istej rieky sa vstúpiť nedá. Dnes je tá naša slovenská už dosť iná a zmenilo sa i vonkajšie prostredie. Preto sa potrebujeme zbaviť mnohých vzorcov, ktoré platili pred rokmi a dnes ich často ešte navonok umelo živíme. Ale pod nimi už dávno zúri vojna všetkých proti všetkým. Keď tomu necháme voľný priebeh, ona bude pokračovať. A v tejto vojne môže uspieť iba ten, kto si dokáže pre svojich vytvoriť najpevnejšiu a najmasovejšiu tvŕdzu. Politický domov. Hádajte, kto to zatiaľ je?