V rozprávke Soľ nad zlato je jedna replika, na ktorú si v tejto dobe dosť často spomínam. Keď kráľovi oznámili, že sa v celom jeho kráľovstve kamsi podela všetka soľ, požiadal kuchárov, aby varili bez soli. „A čím budeme soliť?“, znela ich logická otázka. „Soľte cukrom!“, rozkázal kráľ.
Moderná spoločnosť je samozrejme oveľa zložitejšia, ako tá rozprávková a nedejú sa v nej žiadne čary. Ale tí, čo sa v nej derú k moci s prísľubom, že všetko to, čo generácie postupne budovali, rozbijú a odhodia, a tým svet očistia, majú podobne ako ten kráľ na logické otázky, čo nahradí tú zložitú konštrukciu, ktorá bola doteraz spoločenským štandardom, vždy naporúdzi rovnako prosté odpovede. A keď majú v rukách moc, zdá sa, že sa aj dajú použiť. Čo na tom, že to staré pletivo vyvážených vzťahov malo nejaký hlbší a širší zmysel? Prečo by si mali komplikovať život akýmisi právnymi, či dokonca morálnymi obmedzeniami? Keď bojujú za čosi veľké, napríklad za veľké Rusko, či za veľkú Ameriku, alebo aj za mesiášsky priezračne čistý verejný život, ktorého garantom sú jedine oni, tak im predsa nemôže „taká skorumpovaná starina“ brániť! „Keď sa rúbe les…“, vraveli kedysi s predstieraným, a niekedy možno aj hlúpo úprimným presvedčením ich marxistickí mentálni predkovia. A keď sa ukáže, že to nie je také jednoduché, tak nám všelijakí tí proroci radikalizmu, podobne, ako onen rozprávkový kráľ, kážu čosi podobné, ako on: „Soľte cukrom!“ Nebude to síce ani trochu tak chutiť, ale bude to tak vyzerať.
Ibaže na rozdiel od rozprávky, tu žiadne zázračné vrecúško, z ktorého sa soľ nikdy neminie, k dispozícii nemáme. Tú zložitú spoločenskú stavbu naši predkovia budovali s chybami a v rozmanitosti toho, čomu verili, a toho, čo chceli. A takí sme dnes aj my. Napriek tomu, voči tomu radikalizmu, ktorý je pripravený roztrieskať všetko, sa musíme vedieť občas spojiť! Chce to trochu chochmesu a veľa, veľa práce. Zopár pekných momentov i v našej histórii nám môže slúžiť ako povzbudenie, že sa to dá.