Igor Matovič si celkom verejne vytýčil politický zámer, za ktorým cieľavedome ide a krok za krokom sa ukazuje, že sa mu zatiaľ celkom darí. Hovorí, že sa usilujú dosiahnuť taký výsledok, aby opozičné strany bez jeho politickej formácie nemohli zostaviť vládu. Musím uznať, že je to inteligentne sformulovaný taktický cieľ. Bohužiaľ ostatné opozičné strany sa tvária, akoby sa ich to netýkalo. A pokračujú vo svojom správaní sa voči nemu tak, ako to robia od volieb. Teda ignorujú ho. A veru nerobia dobre. Lebo čo urobia, ak sa Matovičovi jeho taktika vydarí? Potom pôjdu za ním a budú ho prosiť, aby sa s nimi nejako dohodol? Pritom ich terajšie nulové vzťahy sú práve dôsledkom skúsenosti, že dohodnúť sa s týmto „enfant terrible“ slovenskej politiky je naozaj ťažké. O to múdrejšie by bolo nájsť spôsob ako s ním hovoriť už teraz. Hľadať predsa len témy a program, na ktorom by sa aj s ním dala nájsť nejaká zhoda.
Ostatné opozičné strany si navykli žiť z ničím nepodloženej nádeje, že azda predsa len voľby dopadnú tak, aby sa nepríjemné rozhovory nemuseli viesť a nepríjemné rozhodnutia nemuseli prijímať. Namiesto toho, aby sa na to vopred pripravovali. Nie som naozaj fanúšikom Igora Matoviča. Spôsob ako sa rozsypala jeho koalícia s ústavnou väčšinou a jeho metódy vládnutia vdýchli Róbertovi Ficovi nový život. Ale zavierať oči pred tým, že tu jeho politická sekta je a má svojich voličov, je nemúdre. Nezabudnime, že v gréckej mytológii sa počiatkom trójskej vojny stala urážka, ktorej sa dopustili bohovia voči svojej kolegyňke, lebo ju považovali za protivnú, a tak ju nepozvali na párty. Urážka z nej urobila bohyňu pomsty. A ako už báje bývajú, aj táto je odpozorovaná zo života. V politike je tento príbeh aktuálnejší, než by mnohí očakávali.
Alebo hľadajme niečo iné. Lenže to bude vyžadovať oveľa viac a oveľa nepríjemnejšieho rokovania, oveľa viac zložitejšieho vysvetľovania voličom a asi to bude ešte bolestnejšie. A ani to sa nedá bez prípravy. Musíme pracovať s materiálom, ktorý tu je. Iný nám z neba nepadne.