Vystúpenie k 52. výročiu „Céčka“ a k 77. výročiu vysviacky pátra Jozefa Doležala, 21.11.2026

Milí priatelia,

každoročne sa takto, okolo nedele Krista Kráľa stretávame, pretože kedysi v tomto čase robieval páter Doležal pre všetkých, čo v tomto kostolíku vytvorili spevokol a spoločenstvo, malé pohostenie z príležitosti výročia svojej vysviacky. Teda malé. Keďže mu súdruh cirkevný tajomník dal súhlas s výkonom duchovenskej činnosti bez nároku na mzdu, tak to musel robiť popri občianskom zamestnaní. A tam si zarobil asi o trochu viac, ako keby bol normálnym štátom plateným kňazom. A to malo dve veľké výhody: že bol medzi normálnymi ľuďmi, v ich bežných vzťahoch a vďaka tomu, rozumel tomuto svetu lepšie, než mnohí jeho kolegovia, ktorí zostali uväznení medzi múrmi svojich kostolov, odtrhnutí od reality normálneho života. A druhou výhodou jeho na kňaza nadštandardného príjmu boli pečené husi. Tie na toto svoje výročie pre nás nosil zo Slovenského Grobu ako pohostenie. S omšovým vínom to nemalo chybu.

Nechcem ale, aby sme na to iba nostalgicky spomínali. Spoločenstvo, ktoré sa okolo neho, okolo speváckeho zboru a okolo tohto kostola sformovalo zhruba o polstoročie predbehlo dej, ktorý v našej milovanej, ale doráňanej Cirkvi spustil blahej pamäti pápež František. Mal víziu, aby sa zmenila tá stáročiami zabehaná prax, v ktorej sa všetko muselo začať najskôr na vrchole pyramidálnej štruktúry Cirkvi a až potom sa to „administrovalo“ cez biskupské konferencie, biskupov, kňazov až k celej tej miliarde Božieho ľudu. Aby sa pyramída obrátila. Aby Boží ľud nečakal na to, čo povie vrchnosť, ale aby sme každý cítili, že tá Kristova výzva, „choďte a hlásajte radostnú zvesť“ je adresovaná každému z nás. Bol to druhý vatikánsky koncil, čo priniesol ducha tejto transformácie. Alebo skôr obnovy toho, čím kresťania prvých stáročí dokázali prinášať svojim národom nádej. A to i napriek prenasledovaniam. Ale vytláčanie kresťanstva na okraj záujmu i miliónov samotných kresťanov sa ani po koncile nezastavilo. Akoby stačilo ísť raz za týždeň na hodinku do kostola a tým to veľké poslanie máme vybavené. Koncil povedal, že tá schizofrénia v živote nás, kresťanov, ak žijeme jeden život v nábožnosti rozličných cirkevných podujatí, a popri ňom celkom iný v rodinách, v našom povolaní, v občianskej a politickej spoločnosti, je najväčším omylom súčasného katolíckeho kresťanstva. A často zdrojom pohoršenia.

Páter Doležal s pátrom Janokom starším toto pochopili, a keď po rokoch kriminálov a zákazov činnosti „vtrhli“ do tohto kostola a  zrazu dostali príležitosť, tak tohto ducha koncilovej obnovy vniesli i medzi ľudí, čo sa tu schádzali. Tešili sa, že narazili na chlapcov a dievčatá, mužov a ženy, čo chceli niečo aj sami povedať, zaspievať a urobiť. A tak nejako sa to všetko začalo.

Ibaže zotrvačnosť svätej Cirkvi je veľká. Obrátili sa oltáre, zmenila sa liturgia, ale ten duch koncilovej obnovy sa do hierarchie a Božieho ľudu jednoznačne presadiť nepodarilo. A preto po desaťročiach argentínsky pápež pripomenul koncilovú výzvu znova a vymyslel pre ňu aj prvé kroky. Jeho vízia synodálnej cirkvi je tou obrátenou pyramídou, v ktorej by sme už mali prestať čakať so všetkým na cirkevnú vrchnosť. Pretože je to už na nás. Na synodálnej Cirkvi.

My sme vďaka pátrovi tento zážitok synodality už pred desaťročiami, dlho pred Františkom zakúsili. Nenazývali sme to tak, lebo to bolo ešte predtým, ako sa na to našlo vhodné slovo. Ale je to skúsenosť, na ktorú stále spomíname. Prinajmenej pri takýchto príležitostiach, ako je dnes.

Lenže čo s tým? Žijeme si svoje životy, občas sa niekde ešte stretneme aj mimo túto stretávku, niektorí to v rozličných formátoch a na rozličných miestach ešte skúšame udržiavať nejako pri živote, ale inak je to naše prvotné synodálne spoločenstvo už pod nánosom iných dejov, ktoré prináša dynamika doby. Trochu zakopaný talent.

Pripomeniem ešte našu Boženku. Už sa na nás díva z tej druhej strany, ale my si iste všetci pamätáme jej zvučný hlas, oduševnenie a disciplínu. Svoje posledné roky strávila v starobinci. Občas, naozaj bohužiaľ iba veľmi občas, sme ju tam boli navštíviť. Nebolo to veru nič príjemné. Ledva nás poznala. A ani sa jej nečudujem. Okolo nej boli bezduché tváre starých ľudí vytrhnutých z ich vzťahov, čo už iba čakali na smrť. Keď sme zanôtili naše staré pesničky, v Božke sa vtedy začala prebúdzať nielen pamäť, ale rozžehli sa v nej iskričky života. Zrazu sa jej z pamäti začali vynárať vzťahy, ktoré formovali jej život. Kráľovstvo Božie, ktoré neprichádza náhle, ale sa má vynárať a rásť už v tomto našom pozemskom putovaní. Preto by sme nemali zabúdať, že sme voči sebe zaviazaní, a to i v čase, keď nás k tomu nikto a nič nenúti. Lebo najdôležitejšie veci musíme urobiť vtedy, keď ich urobiť nemusíme.

Tento rok som bol na milom českom filme, ktorý sa volal „Pět švestek“. Je to síce bláznivá komédia, ale hovorí aj o niečom veľmi dôležitom. Partia priateľov a priateliek z dávnej minulosti sa v pokročilom veku rozhodla stráviť spoločnú dovolenku na výletnej lodi v Grécku. Už boli vzájomne odcudzení, mali v mnohom na seba aj ťažké srdce z minulosti. Jedna z tej partie už bola dementná. Zažili spolu kedysi všeličo. A práve na tej spoločnej loďke si veľmi turbulentným spôsobom uvedomili, že ich vzťahy z minulosti sú v podstate to jediné, čo im zostalo. A že i v starobe má význam sa k týmto vzťahom nielen vracať, ale oživovať ich. Partia v českom filme sa napokon dohodla, že si vytvoria akúsi vlastnú komúnu, v ktorej spoločne dožijú. Film začal frustrujúco a skončil s nádejou.

Túto nádej, že nič nikdy nemusí končiť, a že budovanie Kráľovstva Božieho už tu na zemi závisí iba od nás, nebude nám to organizovať ani pápež, ani cirkevní nadriadení, to je synodalitou žijúca Cirkev. Cirkev spoločenstiev, akými sme boli aj tu v Céčku my. Nech nielen na tých, čo sú už v tej „večnej komnate“, o ktorej sme spievali, ale aj my, čo tu ešte putujeme, na seba nezabúdame! Naše vzťahy, ktoré sme si vytvorili sú vzácne, nikto nám ich nemôže zobrať, a len od nás záleží, či na ne nezabudneme. Vzájomne si za ne ďakujme a skúsme stále hľadať spôsob, ako ich rozvíjať!