Dnes si my kresťania pripomíname ono zvláštne oduševnenie, ktoré sa zmocnilo Ježišových učeníkov päťdesiat dní po poprave ich Majstra. Pri počúvaní textov o tejto dávnej udalosti som si spomenul na povzdych môjho obľúbeného spisovateľa Antoine de Saint Exupéryho, ktorý v politicky i vojensky beznádejnej situácii slúžil a aj zahynul ako vojnový pilot: „Civilizácia, rovnako ako náboženstvo obviňuje sama seba, ak narieka na vlažnosť svojich verných. Má ich naplňovať nadšením. Rovnako, ak narieka na nenávisť neveriacich. Má ich obrátiť na vieru. Nuž, moja civilizácia, ktorá kedysi dokázala veľké veci, ktorá rozplamenila svojich apoštolov, zlomila násilníkov, oslobodila národy otrokov, nedokázala dnes už ani nadchnúť, ani obrátiť na svoju vieru. Pokiaľ sa usilujem dôjsť na koreň rozličných príčin svojej porážky, pokiaľ túžim znovu ožiť, musím najskôr nájsť plameň, ktorý som stratil.“
Ako aktuálny je ten vzdych z časov, keď novopohanská, zdanlivo neporaziteľná ríša prevalcovala Európu! A veru, ako aktuálna je aj medicína, po ktorej vtedy túžil frustrovaný Exupéry. Všetko to, v čom sme vyrástli, čo nám prinášalo útechu a schopnosť rozlišovať čo je dobré a čo zlé, potrebuje i v našich časoch nové nadšenie. Nové Turíce. Pri obrane všetkého toho, čo nám bývalo sväté, potrebujeme iste občas aj zbrane. A určite vždy odvahu. Ale predovšetkým onoho Ducha. Lebo nám by nemalo ísť o to, aby sme tých, čo toto všetko ničia, či rozkladajú, a rozličným spôsobom ohrozujú, poraziť. My potrebujeme ono nadšenie, aby sme postupne nadchli aj ich. Exupéry to už sledoval len zhora, ale po Druhej vojne sa to v okruhu našej civilizácie celkom podarilo.
Tak sa neznepokojujme, lebo ten turičný Duch vanie kade chce a keď mu zostaneme otvorení, nenechá nás na holičkách!