Prezident Pellegrini dnes vyslovil presne to, čo zodpovedá jeho miestu v našom ústavnom systéme. Verejne predniesol úvahu o tom, čo by mohlo odkliať zabetónované znepriatelené fronty v slovenskej spoločnosti a zabezpečiť tak riadny chod štátnych orgánov i v prípade, že ani jeden z týchto frontov nebude schopný zostaviť funkčnú vládu.
Keby sa dohodli veľkí, aj keď si roky nevedeli prísť na meno, malí si konečne uvedomia, že sú malí. Bola by to neskutočne ťažká dohoda, ale skončila by politika vydierania. Pellegriniho úvaha sa nebude páčiť nielen malým, ale hlavne fanatickým inkvizítorom a moralizátorom vo všetkých politických stranách. Lebo akákoľvek realistická dohoda by bola v ich očiach zradou učenia, ktoré hlásajú. Učenia, čo im zabezpečuje ich miesto na politickom nebi, teda predovšetkým v ich vlastných politických stranách. Dnes je tento moralizátorský fanatizmus určujúcim motorom politického života na oboch stranách spoločenskej barikády a stojí za tou neustále sa zrýchľujúcou eskaláciu politickej nenávisti, ktorej sme u nás bohužiaľ nielen svedkami ale v stále väčšom rozsahu aj účastníkmi.
Širokú koalíciu, ktorá prekročila hranice predchádzajúcich frontov sme už na Slovensku mali krátko v roku 1994 a po voľbách roku 1998 a bola to doba, ktorá našej vlasti svojho času vyniesla prívlastok európskeho tigra. Súčasní lídri politických strán by nemali zabudnúť, že sú to predovšetkým oni, kto nesie zodpovednosť za to, ako sa po budúcich voľbách a dlho po nich bude na Slovensku žiť. Mali by si byť vedomí toho, že averzie nemôžu byť základom dobrej politiky. A napokon, mali by si často čítať ústavu a uvedomiť si, že hlava štátu je pre deje, ktoré sa odohrávajú po parlamentných voľbách, kľúčovou postavou. Treba brať jeho slová vážne, nevysmievať sa mu, neurážať ho, pretože každý, kto sa bude chcieť uchádzať o účasť na výkonnej moci, ho bude potrebovať. A to ani nehovorím, že verejne urážať kohokoľvek je síce možno volebne zaujímavé, ale je to nevychovanosť.