Európa potrebuje svoj vlastný systém kolektívnej bezpečnosti z troch zásadných dôvodov. Po prvé, po dvoch desaťročiach relatívnej stability rastú sily, ktoré sa usilujú o zmenu geopolitického usporiadania. Po druhé, väčšina európskych štátov vytvorila spoločnú Úniu, politické spoločenstvo, ktoré má ambíciu formulovať vlastnú spoločnú zahraničnú politiku, a ňou sa aktívne uchádzať o vlastné „miesto pod slnkom“. A napokon po tretie, Severoatlantická aliancia už pre naplnenie životných potrieb európskej bezpečnosti v zmenenom svete nepostačuje.
Svet sa dal do pohybu. My to tu v Európe sledujeme veľmi intenzívne už hneď za východnými hranicami Únie. Len sa pohoršovať nad tým, ako Rusko siaha po ukrajinskom území, nám nepomôže. Aktuálna otázka znie, kam až Putin zájde? Podľa mňa to ešte presne nevie ani on. Závisí to hlavne od toho, kde narazí na skutočný odpor. Zmena geopolitických silokriviek vo svete sa deje vždy v konfrontácii reálnych síl. Takáto zmena sa nedá kúpiť za peniaze a takmer nikdy nebýva výsledkom dohody.
Ale situácia na Ukrajine nie je zďaleka jediným signálom zmien v geopolitickom usporiadaní dnešného sveta. Hýbe sa skoro celý arabský svet, o slovo sa hlásia nové mocnosti. Rastie ich ekonomická a vojenská sila. Z nich sa rodia i nové politické ambície. A na pozadí týchto veľkých pohybov sú neskutočné rozdiely v podmienkach života ľudí na našej planéte. Nedivme sa, že miliardy jej obyvateľov, ktoré musia otrocky pracovať za hrsť ryže denne, a mnohí ďalší, ktorí nemajú ani to, si nemôžu ctiť medzinárodné právo, ktoré z ich pohľadu chráni predovšetkým blahobyt niekoľkých stoviek miliónov občanov, čo mali to šťastie, že sa narodili a žijú v bohatej časti sveta. Tento svet smeruje k veľkým zmenám a pre život všetkých nás je zásadne dôležité, aký charakter tieto zmeny budú mať. Od nepamäti to tak bolo, že tam, kde sila nenarazí na inú silu, vezme si, čo zo svojho hľadiska považuje za spravodlivé. A často i oveľa viac.
Európske štáty sú príliš malé na to, aby v týchto globálnych premenách dnešného sveta obstáli samé. Osobitne výrazne sa to týka tak malých štátov ako je naše Slovensko. Ak pri kolíske európskej integrácie po druhej svetovej vojny stála myšlienka zmierenia a predsavzatie už nikdy nedopustiť vojnu medzi európskymi národmi, tak v dnešnom svete táto ambícia už nepostačuje. Už zďaleka nejde iba o naše vzájomné európske vzťahy. Ide o to, či táto jedinečná kolíska civilizácie, inšpirujúca celý svet, dokáže v globálnych dejoch našej doby prežiť a zachovať si svoju identitu. Projekt Európskej únie je zásadným geopolitickým projektom, o aký sa európske národy pokúšali už vo svojej bohatej histórii rozličným spôsobom a viackrát, avšak v súčasnom období je jeho naplnenie otázkou prežitia. Aby ale Európska únia toto svojej civilizačné poslanie mohla plniť, nemôže byť iba voľným združením, v ktorom si každý bude robiť, čo sa mu zachce. Tak by neobstála. Preto má ambíciu formulovať spoločnú zahraničnú politiku. A zahraničná politika bez toho, aby za ňou stála ozbrojená moc, nemôže mať autoritu.
Ak má byť Európska únia v novom meraní síl aktívnym hráčom, ktorého musí každý vo svete brať vážne, ak nemá byť závislá iba od toho, ako dopadne zápas medzi mocnými, tak musí disponovať vlastnou silou. Vojenskou silou a schopnosťou prijímať vlastné rozhodnutie túto silu použiť. Takáto sila sa dá vytvoriť len založením vlastnej európskej obrannej aliancie. Až keď ju bude Európa mať, až vtedy budeme môcť i tam, kde sa železničné koľajnice zužujú na normálny európsky rozchod, pokojne spávať.
Už v počiatkoch európskej integrácie sa o vlastnom európskom systéme kolektívnej bezpečnosti na západ od Železnej opony uvažovalo. Ba v roku 1952 podpísali západoeurópske štáty zmluvu o Európskom obrannom spoločenstve. Napriek tomu, že vtedy s touto iniciatívou prišiel francúzsky premiér Pleven, zmluvu napokon práve francúzsky parlament neschválil. Obranný dáždnik nad Európou napokon rozprestreli USA, prostredníctvom spoločnej aliancie NATO. V období bipolárneho sveta sa ale napokon táto koncepcia osvedčila.
Súčasný svet však vyžaduje precíznejšiu a viac štruktúrovanú bezpečnostnú stratégiu Západu. Severoatlantická aliancia je, a mala by zostať základom globálnej civilizačnej ochrany celého západného sveta. Európske štáty sa však nemôžu na tento „americký dáždnik“ spoliehať plne. Jednak tým zanedbávajú vlastný príspevok ku svojej obrane, každý sa spolieha na druhých, a v konečnom dôsledku všetky európske štáty na USA, a jednak sa takto nedajú zabezpečiť i podstatne širšie potreby spoločných politík Európskej únie, pretože na to nestačí čisto vojensko-politická spojenecká zmluva. Preto potrebuje Európa vlastný obranný pakt.