S pľúcami Európy to v súčasnosti nevyzerá najlepšie, ale nestrácajme nádej!

V čase dramatických udalostí na Ukrajine, v období keď to znovu začína vyzerať ako v období studenej vojny, sa len ťažko pripomína výrok svätého pápeža Jána Pavla II. o tom, že zjednotenie Európy bude možné iba na základe duchovnej tradície a solidarity tak Západu, ako aj Východu. Vyjadril to vtedy obrazom, že Európa musí začať dýchať oboma pľúcami – východnými i západnými. A tak trochu varoval, že buď sa Európa zjednotí tak, alebo sa nezjednotí vôbec. Pred niekoľkými týždňami túto myšlienku pripomenul azda v súčasnosti najvplyvnejší európsky kardinál Reinhard Marx. Vo svojom posolstve k desiatemu výročiu rozšírenia Európskej únie sa vrátil k myšlienke veľkého poľského pápeža o dvoch častiach Európy, západnej i východnej, ktoré sú síce rôzne, ale zároveň sú súčasťou toho istého živého organizmu. Sú odkázané jedna na druhú. A iste tým zďaleka nemal na mysli len ropu, plyn a ekonomické väzby. Tá prepojenosť je oveľa hlbšia, je v samotných civilizačných základoch. A možno práve teraz, v čase novej krízy Východu a Západu, je dobre sa vracať k tomu, čo pred skoro sto rokmi zaznelo z Fatimy, o čom hovoril pred sedemdesiatimi rokmi nenápadný ale vplyvný slovanský apoštol Kolakovič, čo tak výstižne vyjadril Wojtiła, a čo teraz pripomína i nemecký predseda Komisie episkopátov Európskej únie kardinál Marx. Pretože dnešný svet už zďaleka nie je len konfliktom východu a západu Európy.

Napokon ani Ján Pavol II. nepredniesol svoje slová o pľúcach Európy v čase, ktorý by bol ne priaznivý. Bolo to pri príležitosti vyhlásenia svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, v predposledný deň roku 1980. Studená vojna medzi Východom a Západom sa dostala do jednej zo svojich najostrejších fáz. Rusi okupovali Afganistan, Západ sa bránil komunistickej expanzii predovšetkým vyvíjaním a zavádzaním nových generácií zbraní. A po nástupe silného amerického prezidenta Ronalda Reagana i odhodlanosťou rozpínavosti naozaj čeliť. V samotnej vlasti pápeža sa schyľovalo ku konfrontácii medzi slobodnými odbormi Solidarita a komunistickým vedením, na ktoré tlačili Rusi až kým, potom zhruba o rok neskôr nevyhlásili „stan wojenny“, teda stanné právo, v ktorom slobodné hnutie brutálne potlačili. Slová o spoločnej duchovnej tradícii a o solidarite Východu a Západu v tom čase museli znieť ako z iného sveta.

A predsa iný svet prišiel. Plný nádeje. 

Chvíľu to vyzeralo, že veľké súperenie sa skončilo. Ale život sa zastaviť nedá. Ani ten dejinný. Islamskí bojovníci, ktorých Američania vyzbrojovali a zaúčali do bojov proti sovietskym okupantom v Afganistane, sa po ich odchode začali obracať proti globálnejšiemu protivníkovi. Útok na Svetové obchodné centrum sa stal symbolom zápasu novej epochy. A nebol to úder len proti Západu. Útoky na moskovské divadlo na Dubrovke, či v metre alebo na železničnej stanici vo Volgograde a na mnohých iným miestach Východu i Západu svedčia o tom, že v tom Západ i Východ „lietame spolu“. 

V tejto situácii je ruský komplex byť za každú cenu Tretím Rímom nešťastný, tak pre Západ, ako aj pre Východ. Ideológovia typu Alexandra Dugina, ktorý volá po novom geopolitickom zápase akejsi Eurázie Východu s Atlantickým Západom, sa pokúša byť návratom k „hviezdnej epoche“ sovietskych komunistov. Usiluje sa obnoviť povedomie a hrdosť na niekdajšiu svetovú superveľmoc. Ale to je stará vojna. A starú vojnu v novom svete vyhrať nemožno.

Západ novú krízu s Východom nevyvolal. Čo ako sa to usiluje takto podsúvať informačná, či skôr dezinformačná kampaň ruských spravodajských služieb a agentúrnej siete. Nie je to zápas o nové trhy, veď ich kúpna sila je mizivá, nie je to úsilie o posun geopolitických hraníc vymedzených predovšetkým členstvom v NATO, lebo o to na Ukrajine vôbec nešlo. Jednoducho Rusko chcelo svetu predviesť, že je stále hráčom najvyššej kategórie. Ukázalo, že modernizovalo armádu, preukázalo odhodlanosť, získalo Krym a ešte uvidíme, čo zamýšľa s Ukrajinou. Čo s tým ale v dnešnom svete chce dlhodobo dosiahnuť, to podľa mňa v Kremli premyslené nemajú.

Je v záujme ľudí, žijúcich tak na Západe ako i na Východe, aby táto konfrontácia nepokračovala. Zastaviť ju však nemožno ani ustupovaním, ani silnými slovami či gestami. Tak ako živý organizmus potrebuje imunitný systém, potrebuje Európska únia reálnu ozbrojenú silu. Vlastný systém kolektívnej sebaobrany. Nie proti Rusom. Proti všetkému, čo ohrozuje európsku duchovnú tradíciu, čo ohrozuje život ľudí, ktorí v Európe žijú. A to i tých, ktorí žijú na Východe. Pretože, ako vravel veľký pápež, vychádzajú z tej istej tradície. A vzájomnú solidaritu potrebujeme.