Veľmi by som ocenil, keby na Slovensku niekto ponúkol národohospodársky koncept, ktorý by nebol iba nejakou inou podobou socialistického dirigizmu. Teraz je k tomu dobrá príležitosť. Súčasná vláda čelí energetickej kríze spôsobom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Štrougal. Samozrejme, aj v období socializmu, ktorý nastolila komunistická moc sa nejako žilo. Ale za štyridsať rokov takzvaného reálneho socializmu, sme sa z krajiny, čo bola medzi vojnami hospodársky i politicky šťukou v našom kúte Európy, stali neschopnými konkurovať západným ekonomikám. Dodnes máme problém v mnohých ukazovateľoch ten ich náskok dohoniť. Súčasná vláda a menovite Róbert Fico, ktorý je tvorcom jej politiky, ťaží zo spomienkového optimizmu na časy, v ktorých to naše zaostávanie vzniklo. A v turbulenciách súčasnej doby ponúka recepty, ktoré patria do mentálnej výbavy práve onoho obdobia.
Opozícia ho kritizuje. Ale robí to čisto politicky. Kritizovala by ho, keby robil čokoľvek, veď napokon každá opozícia to viac alebo menej robiť aj má. Ale nie je dobre, keď jej hlavným argumentom je, že sa odvoláva na to, ako sa napríklad súčasná cenová schizofrénia na čerpacích staniciach nebude páčiť Bruselu. K čomu je dobré nabíjať zbrane politikom, ktorí získavajú podporu voličov pre svoje averzie voči Európskej únii? A pritom podstatou ekonomického problému nie sú dvojaké ceny pre našincov a pre cudzincov, ale socialistická namyslenosť, že my, štát, vieme určiť racionálne ceny. A práve tu mi vo opozícii chýba reformný hlas, čo by sa vrátil k podstate slobodnej, trhovej ekonomiky. K vízii, čo bude mať guráž sa postaviť proti všetkému tomu znevažovaniu a zosmiešňovaniu ekonomickej demokracie, v ktorej by sme mali znovu začať dôverovať racionálnemu rozhodovaniu miliónov ľudí o tom, ako naložia so svojimi peniazmi. Teda k princípu, ktorý pred 250 rokmi vo svojom Pojednaní o podstate a pôvode bohatstva národov muž s prenikavou inteligenciou Adam Smith našiel v mechanizme, čo sa nazýva trh. Lenže slobodný trh, nie deformovaný privilégiami tých, čo si ich kúpili, ukradli, či vylobovali, a ani k trhu, zmrzačenému štátnymi zásahmi, za ktorými takmer nikdy nie je perspektívna ekonomická potreba, ale takmer vždy len veľmi konkrétny osobný, alebo stranícky politický záujem.
V tejto nesmierne dôležitej sfére politiky opozícia potrebuje pridať. Potrebuje sformulovať víziu reforiem návratu k slobodnej trhovej ekonomike, ktorú bude schopná robiť aj spoločne. Inak nám hrozí, že jednu podobu pseudosocialistického dirigizmu, aj v prípade víťazstva opozície, vystrieda len iná jeho forma. A úpadok slovenskej spoločnosti bude pokračovať. Podnikateľské prostredie zostane v rukách neefektívnych, často monopolných gigantov, ťahúni ekonomiky to budú vzdávať, stagnácia bude pokračovať, už nám nepomôže ani lacná pracovná sila a budúcim generáciám odovzdáme snehovú guľu nezaplatených účtov za to, čo priebežne bez vízie spotrebúvame. Guľu, ktorá sa bude exponenciálne nabaľovať stále ďalšími dlhmi, spôsobenými krátkodobými opatreniami vlády, vraj v náš prospech. Z toho nás nevytrhnú izolované ekonomické perličky, ktoré v niektorých sektoroch ponúkajú opozičné strany, skôr aby zaujali voličov, než začali liečiť príčiny našej choroby.
Ak to neurobíte, milí priatelia v opozičných stranách, teraz, a začnete až keď vás prezident po voľbách poverí zostavením vlády, tak sa pohádate a žiadne reformy, ani návrat k jednej z kľúčových požiadaviek revolúcie z roku 1989, k slobodnej trhovej ekonomike, sa konať nebude. Ešte je čas.