Výhražné slová, ktoré zaznievajú v týchto dňoch z Ruska sú dôsledkom toho, že sa Putinovi nedarí. Vojensky sa mu nedarí zlomiť odpor Ukrajiny a podriadiť si ju. Nábor nových regrútov už nestačí dopĺňať ich straty na bojisku. Geopoliticky Rusko stráca jednu pozíciu za druhou. Po maďarských voľbách v nedeľu prišlo o svojho najvýraznejšieho spojenca pri oslabovaní Európskej únii. Na Blízkom východe sa rodí celkom nová architektúra vzťahov, tentokrát bez Ruska. Ako asi musí byť Kremľu nepríjemné, že namiesto nich, je tam teraz konštruktívne aktívny jeho najnenávidenejší rival, Zelenskyj a Rusi, čo tam vždy mali svoje záujmy sa musia na to teraz iba bezmocne pozerať! Ekonomickú stagnáciu (eufemisticky povedané) priznáva v týchto dňoch aj ruský prezident. Toto všetko sú signály, s ktorými sa niekdajšia superveľmoc vyrovnáva stupňovaním zatiaľ slovných hrozieb. Asi by nám malo byť jasné, že niečo bude musieť urobiť.
Nechcem tu maľovať čierne scenáre rozličných alternatív, čo by Putin, aby si ochránil reputáciu, svoju politickú a možno aj fyzickú existenciu, mohol urobiť. Chcem veriť, že príslušné vojenské štáby NATO a jeho členských štátov s nimi rátajú a pripravujú sa na všetky eventuality. Aby ale nebolo nutné po nich siahnuť, potrebujeme v tejto nebezpečnej fáze oslabovania, na spôsobovanie veľkých škôd stále ešte dostatočne silnej ríše, múdru, prezieravú a odvážnu spoločnú politiku štátov Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. A práve tu je zasa náš problém. Nemáme ju, na vojensky najmocnejšieho spojenca sa v tejto situácii vlastne nikto teraz spoliehať nemôže a ostatní zatiaľ nedospeli ku strategicky spoločnému politickému postupu. Ten spoločný postup by mal byť založený na dvoch princípoch. Po prvé na sústreďovaní odstrašujúcej sily a schopnosti ju operatívne nasadiť a po druhé na spoločnej predstave aspoň ako-tak dôstojnej ústupovej ceste pre Putina.
Nepíšem to iba ako nejakú analytickú slohovú prácu o hrozbách a možnostiach súčasnej geopolitiky. Slovensko je malá krajina, ale sme súčasťou EÚ i NATO. A ako taká môžeme navrhovať i blokovať. Môžeme pokračovať v maďarskej ceste, alebo sa ešte stále môžeme vrátiť na tú, ktorou sme sa pustili v roku 2004. Môžeme sa vrátiť k tomu spoločenskému konsenzu, ktorý je najlepším základom našej bezpečnosti a dnes, podľa mňa, aj prežitia ako štátu, alebo môžeme pokračovať v samovražednom zápase kto z koho. Premiér Fico má skvelú príležitosť poučiť sa z toho, ako dopadol Orban a z toho, čo to pre svet, Európu, ale aj pre Rusko znamená. Ešte stále môže prehodnotiť svoje doterajšie zahraničnopolitické postoje a uvedomiť si, že maďarská hra ohrozuje nielen jeho vlastný politický a ľudský osud, ale aj osud nášho štátu. Je majstrom obratov, preukázal to v minulosti neraz a situácii, v ktorej sa nachádza súčasný svet a Slovensko, by takáto zmena veľmi prospela. A ak by na ňu našiel silu, opozícia by ho v tom mala vedieť akceptovať a aj podporiť, lebo ide o spoločný, životný záujem štátu.
Ak to nebude schopná urobiť vláda, tak by mal konať prezident. Je hlavným veliteľom ozbrojených síl a zastupuje Slovenskú republiku navonok. Nemal by nikdy podporovať politiku, ktorá vedie našu vlasť medzi tých, čo podkopávajú našu i kolektívnu bezpečnosť. Malo by mu byť jasné, kto sú naši spojenci a kto nás ohrozuje. Mal by sa tak začať správať! Toto je doba, ktorá si to vyžaduje.