Je fajn, že sa Trumpovo perzské dobrodružstvo skončilo. Aspoň predbežne. Ale namiesto toho, aby sme sa zabávali, či pohoršovali nad tým, čo všetko o tom bude hovoriť prostoduchý americký prezident, ako to všetko bude raz tak, a inokedy onak interpretovať, skúsme sa zamyslieť nad tým, aké poučenie si z toho všetkého môžu zobrať v Moskve, v Pekingu, ale aj v Kyjeve a ako by sme sa mali z tejto avantúry poučiť v krajinách EÚ a hlavne NATO?
Takže najskôr Moskva. Ani obrovská vojenská sila USA a Izraela nedokázala zlomiť režim ajatoláhov. Hlavný mocenský rival Ruska zároveň preukázal, že keď sa aj rozhodne pre použitie sily, dlho mu to nevydrží. Po neporovnateľne dlhšom nasadení v Afganistane, si odchod Američanov z Kábulu v lete roku 2021, a ich neschopnosť zabrániť návratu Talibanu k moci, vyložil Putin ako slabosť svojho hlavného protivníka. Podľa viacerých zdrojov to bol moment, keď sa rozhodol pre masívny útok na Ukrajinu. Ten prišiel o pol roka. Putin sa v prepočítal, ale nie preto, lebo by Ukrajincov ochránila Amerika. Dnes sa kalkulačky v Kremli nepochybne rozbehli znova naplno.
V Pekingu to asi nevidia veľmi inak. Len si môžu dovoliť oveľa veľkorysejšiu hru. Im akoby pribudla nová karta. Rusko nechce na Ukrajine dopadnúť podobne, a tak je stále viac závislé od Číny. Vo veľmocenskej partii si teraz môže ríša stredu dovoliť ťahať aj figúrkami, ktoré má Rusko zablokované. A najsilnejší rival, Amerika, sa ukázal ako neschopný nielenže presadiť, ale ani sformulovať jasný, strategický cieľ. To sa potom ten veľmocenský poker hrá!
Pre Zelenského je prímerie v Iráne asi celkom zaujímavým príkladom, ako by mohla i vojna proti jeho ľudu raz azda spieť ku koncu. S dvoma veľkými rozdielmi. Ukrajina čelí vojensky oveľa slabšiemu agresorovi, ale politicky neporovnateľne silnejšiemu. Ten sa len tak do svojich slov a vášní nezamoce. Ustúpi iba vtedy, keď už naozaj bude musieť. Ale je iste i pre Ukrajincov povzbudivé, že ani najmohutnejšia vojenská sila na svete nedokázala zlomiť suverenitu režimu napadnutej krajiny, ak sa ona nepoddá sama. A to ešte len všetci uvidíme, o koľko silnejšia bude. V prípade iránskeho režimu sa nie je čomu veľmi tešiť, to nech si potom spytujú svedomie vo Washingtone a v Jeruzaleme, ale je to zároveň signál i pre budúce postavenie Ukrajiny. Ak odolá, ak ubráni suverenitu svojho režimu, stane sa z nej európska regionálna veľmoc. Naozaj ideálna perspektíva pre Ficovu averziu voči veľkému národu, ktorý je a zostane našim bezprostredným susedom!
Nuž a napokon, o čom by sme mali veľmi rýchlo a usilovne premýšľať vo všetkých rozhodujúcich grémiách Európskej únie, a hlavne NATO. Východiskovým bodom týchto úvah by malo byť, že na USA pod Trumpovým vedením sa v ničom, a to zdôrazňujem, v ničom nesmieme spoliehať. Neznamená to, že treba ísť do opačného extrému. Trump Ameriku nebude viesť večne. Ale je to veľmi vážne poučenie. Musíme sa spoliehať sami na seba. Jednotlivo, a aj spoločne. Tí, čo sme zostali. Ak z toho nevyvodíme novú spoločnú bezpečnostnú doktrínu a nepremietneme ju bezodkladne do nových spojeneckých záväzkov, tak si nás veľmoci rozložia. Potrebujeme vybudovať novú rovnováhu síl, vrátane jadrového odstrašenia, ktorá už nebude nutne počítať s USA, ako súčasťou sily, čo bráni Európu. A treba nielen hútať, ale aj rýchlo konať. Lebo ako sa kedysi vyjadril český básnik, „Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou“.