Keď sme v roku 1997 organizovali referendum o priamej voľbe prezidenta, mali sme na to vážny ústavný dôvod. Podľa vtedy platného znenia ústavy sa hlava štátu dala zvoliť len trojpätinovou väčšinou v parlamente. Všetci vedeli, že také kvórum sa po skončení mandátu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča v Mečiarom ovládanej národnej rade nepodarí dosiahnuť. A že tak nie práve zanedbateľné mocenské oprávnenia hlavy štátu prejdú na prezidentovho hlavného rivala a jeho ľudí. Preto sme hľadali nejakú ústavnú cestu, ako toto sústreďovanie moci v rukách jedného človeka zastaviť. Referendum vtedy podporovali všetky opozičné strany a široká občianska verejnosť. Získali sme vyše pol milióna podpisov a dosluhujúci prezident ho riadne vyhlásil. Napokon sa ale nekonalo, pretože vláda otázku o priamej voľbe nevytlačila. Keď sa skončilo funkčné obdobie Michala Kováča stalo sa to, čo sme predpokladali. Štát zostal bez prezidenta, a Vladimír Mečiar a jeho ľudia získali oprávnenia, ktoré využili na amnestovanie toho, pred čím mali najväčší strach. To nebol ústavnoprávny problém, bol to mocenský zápas. Zásadný zápas, ktorý potom vyústil do spoločného postupu viacerých opozičných strán do volieb o rok a pol neskôr, a do odstavenia Vladimíra Mečiara od moci. Vtedy inštitút referenda zohral v moderných dejinách Slovenska významnú úlohu, a to aj keď sa nekonalo.
Lenže keď dvaja robia to isté, nemusí to byť vždy to isté. Mnohí si pred tým, ale hlavne potom začali myslieť, že je vlastne jedno, ako ľudové hlasovanie dopadne, ale dá sa využiť ako skvelá mobilizácia svojich voličov. A tak sa vrece s referendami roztrhlo. Mali sme ich tu už neúrekom. A okrem povinného, o vstupe do Európskej únie, všetky ostatné boli o tom, čo videli politickí populisti všetkých proveniencií na očiach svojich podporovateľov. V nich nikdy nešlo o riešenie nejakého skutočne závažného ústavného problému verejného života, ktorý by sa nedal vyriešiť riadnym spôsobom. Šlo vlastne vždy o štátom (teda nami všetkými) zaplatenú stranícku kampaň.
Pamätám si z obdobia, keď som bol v aktívnej politike, ako nám kadejakí majstri mediálnej komunikácie radili, že proti populistom sa nedá bojovať inak, ako zasa populizmom. Akýmsi „dobrým“ populizmom. Lenže, priatelia, taký nejestvuje. Lebo podstatou toho, čo označujeme týmto substantívom, je povzbudzovanie prvoplánových emócií voličov bez ohľadu na to, čo je racionálne, prezieravé, alebo dokonca mravne dobré. Populizmus akéhokoľvek druhu škodí štátu a rozvracia demokraciu, teda vládu ľudu. Kolíska demokracie, antické Atény, viedli so svojim nedemokratickým rivalom, Spartou, v piatom storočí pred Kristom zničujúcu vojnu, ktorá sa zvykne označovať ako Peloponézska. Bola to vlastne séria vojenských stretov, ktoré trvali zhruba tridsať rokov. Slobodné zriadenie demokratických Atén preukázalo v tom období svoj obrovský potenciál veľkým rozmachom kultúry, vedy a techniky. I vojenského umenia. Aténsky spolok jednotlivé bitky umnou stratégiou a taktikou, ako aj ekonomickou silou, ktorá za tým stála vyhrával. Ale vždy sa našli demagógovia, ktorí na aténskom fóre hnali ľud k tomu, aby sa neuspokojil s tým, čo získali, ale aby bojovali aj keď už nemuseli. Až to napokon všetko prešustrovali. Prišli o loďstvo, svoju najväčšiu silu a vyčerpaní prehrali vojnu. Moci sa potom v Aténach ujalo zoskupenie, čo vošlo do dejín ako vláda tridsiatich tyranov. Neprepadnime, milí priatelia, mentalite a lákadlám populistov! Ani tým, čo vládnu, ale ani tým, čo sú na našej strane barikády.