Znovu sa začalo hovoriť o spájaní sa opozície, aby vraj vo voľbách neprepadli hlasy. A používa sa pritom občas aj argument z minulosti, že takto kedysi päť opozičných politických strán vytvorilo Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK) a vďaka tomu odstavili dovtedy zdanlivo neporaziteľného Mečiara od moci. Patril som vtedy k vlajkonosičom integrácie aj veľmi rôznorodých politických prúdov. Dnes však musím upozorniť, že sa nedá celkom vstúpiť dvakrát do tej istej rieky. Lebo tá rieka je dnes iná. Pretože poraziť Fica sa podarilo už v roku 2020, ale nastúpila vláda, ktorej strany sa nedokázali prakticky na ničom strategickom dohodnúť. Až sa z ústavnej väčšiny stala menšinovou. A vydláždila cestu k štvrtej, najbrutálnejšej Ficovej vláde.
Lebo najskôr si treba ujasniť, čo bude vláda súčasných opozičných strán robiť, ak by vznikla. Mimochodom aj pred voľbami v roku 1998 organizovali strany, čo vytvorili SDK pracovné stretnutia, aby hovorili medzi sebou, a aj s ďalšími budúcimi partnermi o programových otázkach. Prvá Dzurindova vláda mala z čoho vychádzať už v momente, keď vznikla. Dokázala potom vykonať reformy, vďaka ktorým sa Slovensko vrátilo do hlavného prúdu európskej a západnej politiky a stalo sa úspešným. A to napriek tomu, že pozostávala z piatich strán SDK a troch ďalších politických strán. Ideologicky a historicky veľmi rozdielnych. Dá sa to, ale bolo za tým neskutočne veľa práce. Nie pokútnej, o ktorej nikto nič nevedel. Boli to verejné polemiky, z akých sa rodia reálne dohody so širokou podporou nielen strán, ale aj verejnosti.
Toto sa tu nedeje, a kým sa nebude, je márne rozmýšľať, ako bude PS „zachraňovať“ menšie strany, lebo by to znamenalo, že sa tie prieskumovo menšie strany vydajú napospas svojmu „záchrancovi“. To predsa nikto neurobí. V SDK sme sa často hádali, aj medzi stranami, aj vo vnútri strán, ale bolo to „ja pán, ty pán“. Inak by predsa ich voliči neboli spoločný projekt vo voľbách podporili.
Myslím si, že dlho pred tým, ako sa začne debata o tom, kto ako pôjde do budúcich parlamentných volieb, je zvrchovane potrebnejšie začať verejne rokovať o tom, čo by spoločná vláda opozičných strán robila. Ako vyvedie Slovensko z úpadku? Ako zabezpečí jeho návrat do rýchlo sa meniacich vzťahov západného sveta tak, aby nám mohli začať znovu a dlhodobo naši partneri dôverovať? A napokon aj ako dokážeme brániť našu vlasť, ak sa šelmy tohto sveta rozhodnú zaútočiť aj na naše územie? Kým na to nebudú mať opozičné strany aspoň trochu koherentné odpovede, je zbytočné debatovať o tom, kto na koho kandidátke sa bude uchádzať o hlasy voličov. Žiadna strana, čo si váži samú seba, sa s takýmto bianko šekom inou pohltiť nedá. To radšej samostatne, ale so cťou prehrá.